________________________________________________________________________________________
Výskum endemickej strumy a funkcie štítnej žľazy (Pavel Langer)
V rokoch 1948 – 1953 MUDr. Julián Podoba s malou skupinou pracovníkov vyšetril vyše 157 000 obyvateľov Slovenska, čo bolo vyše 5 percent vtedajšej trojmiliónovej populácie. Vyšetrenia sa vykonali v 612 obciach strednej veľkosti, ktoré boli vopred vybrané tak, aby boli rovnomerne rozložené po celom území vo vzdialenosti okolo 12 – 15 km od seba, čo potom umožnilo vypracovať podrobné mapy výskytu strumy na celom území.
Zistilo sa, že na Slovensku v tom čase malo strumu vyše 70 percent všetkých žien a 30 – 40 percent mužov (Podoba, 1062). Extrapoláciou sa odhadlo, že strumou bolo postihnutých okolo poldruha milióna obyvateľov, pričom niekoľko percent všetkých strúm dosahovalo veľké rozmery, ktoré sú dnes už vecou minulosti. Ešte významnejším následkom nedostatku jódu však sú poruchy vývoja centrálneho nervového systému plodu počas gravidity, ktoré v najťažších prípadoch vedú ku kreténizmu – veľmi ťažkej poruche duševného a telesného vývoja postihnutého jedinca. Určitý počet kreténov sa zistil aj počas uvedeného terénneho prieskumu. Vypracovanie citlivej modifikácie stanovovania jódu, ktorú vypracoval RNDr. V. Štolc (Štolc, 1961), umožnilo dôkaz nízkeho prívodu jódu a jeho následnej kontroly. Metóda dosiahla medzinárodné uznanie, čo sa prejavilo napr. v pozvaní jej autora na dlhodobý študijný pobyt do USA, ktorý však v roku 1959 nebol schválený z politických dôvodov.
Na základe týchto výsledkov a podobných vyšetrení v Českej republike sa uzákonila výroba a povinná konzumácia jodidovanej soli od začiatku 50-tych rokov minulého storočia. Týmto sa bývalá ČSR zaradila do prvej desiatky štátov v dejinách, kde sa legalizovala jódová profylaxia endemickej strumy. Prvý úspech tejto akcie sa ukázal už po niekoľkých rokoch, kedy Németh a Podoba (1955) zistili prenikavý pokles výskytu strumy u mládeže, ktorá už vyrastala pod priaznivým vplyvom zvýšeného príjmu jódu.
Súčasne sa vybudoval systém kontroly obsahu jodidu v soli z maloobchodnej siete okresnými a krajskými hygienicko-epidemiologickými stanicami, ktoré vykonávali okolo 1500 analýz ročne až do roku 1991, kedy z ekonomických dôvodov táto rozsiahla činnosť takmer úplne zanikla. Postupne sa však obnovila a v súčasnosti sa vyšetruje opäť okolo 1000 vzoriek ročne. Ako uvedieme nižšie, až v rokoch 1994 – 1995 sa ukázal významný priaznivý účinok jódovej profylaxie, keď sa zistilo, že štítna žľaza našej mládeže patrí k najmenším v celej Európe.
Priekopnícke výskumy prírodných strumigénov
V roku 1928 Clawson a spol. našli zväčšenú štítnu žľazu čiže strumu u králikov kŕmených kapustou, čo potom viedlo viaceré skupiny k hľadaniu chemických látok, ktoré tento tzv. strumigénny účinok vyvolávajú. Tieto chemicky neidentifikované látky boli nazvané „Brassica factor“ (pretože kapusta patrí do rodu Brassicacae). V roku 1949 izolovali Greer a spol. účinnú strumigénnu látku L-5-vinyl-2-tiooxazolidón (neskôr nazvanú goitrín) zo semien repky, ktorá rovnako ako kapusta patrí do rodu Brassicacae. Na našom ústave v polovici 50-tych rokov Ing. N. Michajlovskij a MUDr. P. Langer objavili v kapuste a ďalších zeleninách rodu Brassicacae tiokyanát, ktorý taktiež pôsobí strumigénne a objasnili mechanizmus jeho účinku (Langer a Michajlovskij, 1964; Langer, 1967; Michajlovskij a Langer, 1974). V tom istom čase Ing. J. Sedlák dokázal, že pridávanie dusičnanov a síranov do pôdy zvyšuje strumigénnu aktivitu kapusty, ktorá po skŕmení zvyšuje okrem hmotnosti štítnej žľazy aj koncentráciu SH-látok v pečeni potkanov (Sedlák 1960, 1963).
V roku 1962 usporiadal náš ústav prvé medzinárodné sympózium o prírodných strumigénoch za účasti všetkých vtedajších zainteresovaných skupín z celého sveta vrátane člena pôvodnej Astwoodovej skupiny a objaviteľa goitrínu (L-5-vinyl-2-tiooxazolidónu – prírodnej strumigénnej látky v semenách rastlín rodu Brassicacae), profesora Monte A. Greera z Portlandu (Oregon, USA), ktorý od tých čias opakovane spolupracoval s naším ústavom- hlavným záverom sympózia bolo, že goitrín sa nachádza iba v semenách rastlín rodu Brassicacae a preto treba ďalej hľadať „Brassica factor“, čiže látku, ktorá je zodpovedná za strumigénnu aktivitu jedlých častí rastlín (Podoba a Langer, Eds. 1964).
Objasnenie chemickej podstaty „Brassica faktora“
V roku 1965 sa však dokázala strumigénna aktivita allylizotiokynátu, ktorý je najrozšírenejším horčičným olejom v rastlinnej ríši a nachádza sa aj v kapuste (Langer a Štolc, 1965) a neskôr sa zistilo, že to isté platí aj pre ďalšie izotiokyanáty (Langer a Greer, 1968). V tom istom čase sa už pomocou pôvodnej citlivej metódy dokázala prítomnosť goitrínu aj v jedlých častiach rastlín rodu Brassicacae (Langer a Gchwendtová, 1969) ako aj to, že chemickú podstatu „Brassica faktora“ možno vysvetliť spoločným účinkom tiokyanátu, izotiokyanátov a tiooxazolidónu, ktorý je z nich najúčinnejší (Langer, 1966). Neskôr sa našiel v moči po podaní goitrínu jeho nový metabolit, pomocou hmotnostnej spektrometrie zadefinovala jeho štruktúra ako hydroxy-goitrín a dokázala sa jeho strumigénna aktivita (Langer a Michajlovskij, 1969; Michajlovskij a Langer, 1971). Dôkaz strumigénnej aktivity tohto metabolitu poukázal na možnosť jeho prenikania do mäsa a mlieka hospodárskych zvierat kŕmených rastlinami rodu Brassicacae, a teda aj na možnosť strumigénnej aktivity týchto živočíšnych produktov.
Medzinárodný dopad všetkých našich spomenutých prác sa odrazil vo vyše 250 citáciách. Práce boli zhrnuté do monografie (Langer a Greer, 1977) a vyžiadaných kapitol do významných monografií (Langer, 1980; Langer a Michajlovskij, 1992). Výsledky našej skupiny neskôr využila skupina profesora Ermansa z Bruselu pri výskume príčin strumy u domorodcov vo východnom Zaire, kde sa konzumuj veľké množstvo cassavy (manioku) s vysokým obsahom tiokyanátu. Významný úspech dosiahla pôvodná metóda Ing. J. Sedláka na stanovenie SH-látok v živočíšnych tkanivách (Sedlák a Lindsay, 1968), ktorá bola do roku 2000 citovaná vyše 2060 krát.
Literatúra
• Langer P., Michajlovskij N.: Zschr. Physiol. Chem. 33í, pp. 33-35, 1964.
• Langer P., Michajlovskij N.: Zschr. Physiol. Chem. 33í, pp. 33-35, 1964.
• Langer P., Štolc V.: Endocrinology 76, pp. 151-155, 1965.
• Langer P.: Endocrinology 79, pp. 1117-1122, 1966.
• Langer P., Greer M. A.: Metabolism 17, pp. 596-605, 1968.
• Langer P., Gschwendtová K.: J. Sci. Food Agriculture 20, pp. 535 – 539, 1969.
• Langer P., Michajlovskij N.: Acta Endocrinologica 62, pp. 21-30, 1969.
• Langer P., Greer M. A.: Antithyroid Substances and Naturally Occuring Goitrogens, Karger, Basel, 1977.
• Langer P.: Eastern and Southeastern Europe. In: J. B. Stanbury a B. S. Hetzel (eds.) Endemic Goiter and Endemic Cretinism, pp. 141-153, John Wiley, New York, 1980.
• Langer P., Michajlovskij N.: Naturally occuring Goitrogens. In A.T. Tu (Ed.), Handbook of Natural Toxins, vol. 7, pp. 477-506, Marcel Dekker , New York, 1992.
• Michajlovskij N., Langer P.: Chemical identification and goitrogenic activity of s. L-5-vinyl-4-hydroxy-2-thiooxazolidone – a metabolite of naturally occuring L-5-vinyl-2-thiooxazolidome. In Further Advances in Thyroid Research (Eds. J. Fellinger a R. Hoefer), pp. 155-162, Wiener medizinische Akademie, Viedeň, 1971.
• Michajlovskij N., Langer P.: Acta Endocrinologica 75, pp. 707-716, 1974.
• Németh Š., Podoba J.: Bratislavské lekárske listy 37, s. 13-21, 1955.
• Podoba J.: Endemická struma na Slovensku. VEDA, Bratislava, 1962.
• Podoba J., Langer P.: Naturally occuring goitrogens and thyroid function. Vydavateľstvo SAV, Bratislava, 1964.
• Sedlák J.: Nature, Lond. 186, pp. 892-893, 1960.
• Sedlák J.: Experientia 19, pp. 478-481, 1963.
• Sedlák J., Lindsay R.H.: Anal. Biochem. 25, pp. 192-205, 1968.
• Štolc V.:Microchim. Acta 5, pp. 710-720, 1961
Nahor
