Ústav eperimentálnej endokrinológie, SAV, ÚEE-O ústave

HISTÓRIA ÚSTAVU
________________________________________________________________________________________

Dňa 30. 11. 1951 vydalo vtedajšie Povereníctvo zdravotníctva vedené povereníkom Dr. J. Kyselým pod číslom 501-34 703/1951 Výnos o zriadení Endokrinologického ústavu (oblastného) pre Slovensko. Vo výnose sa stanovuje, že Povereníctvo zdravotníctva na základe zákona 49/1947 Zb. O poradenskej zdravotnej starostlivosti zriaďuje s účinnosťou od 1. 12. 1951 Endokrinologický ústav pre Slovensko so sídlom v Bratislave. Súčasne sa stanovili úlohy ústavu, a to vykonávanie endokrinologického prieskumu a endokrinologickej starostlivosti o obyvateľov Slovenska.

Úlohou ústavu bolo najmä:

a/ organizácia, koordinácia a vykonávanie endokrinologického oblastného prieskumu podľa plánu schváleného Povereníctvom zdravotníctva,

b/ organizácia, koordinácia a vykonávanie endokrinologického výskumu základného a klinického,

c/ podávanie návrhov na hromadnú asanáciu populačných súborov a kontrola asanačných opatrení smerujúcich k zlepšeniu zdravotného stavu obyvateľstva z hľadiska prevencie a potieranie endokrinopatií a ich následkov,

d/ organizácia, koordinácia a odborná kontrola individuálnej endokrinologickej starostlivosti na Slovensku prevádzanej v poradniach proti tyreopatiám (T stanice) a v poradniach proti ostatným endokrinopatiám (E stanice), podľa smerníc Povereníctva zdravotníctva,

e/ praktický výcvik kádrov pre prieskum, výskum a asanačné opatrenia celkové a pre T a E stanice.

Nahor

Prehľad:
• Prakorene a korienky nášho ústavu
• Cyklus venovaný histórii Ústavu experimentálnej endokrinológie SAV (v pútavom podaní Ladislava
   Macha)

      • Rast ústavu, ciele jeho činnosti a zameranie podľa dobových listín a dokladov    (I. časť cyklu)
      • Vo víre zápasu o zachovanie ústavu   (II. časť cyklu)
      • Na začiatku vlastnej cesty    (III. časť cyklu)
      • Štruktúra, personálne obsadenie a materiálno-technické podmienky ústavu    (IV. časť cyklu)
      • Zameranie a úspechy ústavu    (V. časť cyklu)
      • Opäť v ohrození    (VI. časť cyklu)
      • Spolupráca na mnohých frontoch    (VII. časť cyklu)
      • Vývoj ústavu v období normalizácie    (VIII. časť cyklu)
      • Činnosť ústavu v období transformácie SAV    (IX. časť cyklu)

________________________________________________________________________________________
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Prakorene a korienky nášho ústavu (Pavel Langer)

     Už krátko po II. Svetovej vojne začali docent MUDr. K. Šilink a MUDr. J. Podoba spoločne hútať o veľkom terénnom prieskume endemickej strumy, ktorý sa v Čechách začal už v roku 1947 a na Slovensku v roku 1949. Na Žitnom ostrove bola jedna z raritných endémií strumy na nížinatej rovine, a preto sa slovenský výskum začal práve tu už aj preto, že bolo možné vypraviť sa do niektorých dedín vyšetriť štítnu žľazu školákov a ich rodičov malou sanitkou (typu Škoda Tudor) Mestského ústavu národného zdravia, ktorú ochotne požičiaval jeho riaditeľ MUDr. Blažej Rippa. Okrem strumy tam bol aj vysoký výskyt kretenizmu – ťažkej poruchy telesného a najmä duševného vývoja – ktorého príčinou je ťažký nedostatok jódu u tehotných žien.
     Doktor J. Podoba však už koncom štyridsiatich rokov minulého storočia spriadal plány na vybudovanie endokrinologického ústavu. Na základe spolupráce s docentom K Šilinkom už presne vedel, čo asi bude treba urobiť a napriek zhoršujúcim sa politickým pomerom sa pustil do sizyfovskej práce a budúci ústav začínal zapúšťať svoje korienky všade, kde to len trocha bolo možné. Prvým z nich bolo bezpochyby vyšetrovanie strumy na Žitnom ostrove.
     Doktorovi J. Podobovi však palpácia štítnej žľazy nestačila a začal hľadať cesty na získanie priestorov a ďalších pracovníkov. Zapájal do nej známych profesorov, lekárov a prostredníctvom vysoko postavených pacientov hľadal cesty a spojenia s úradmi a štátnymi orgánmi. Chodil a chodil, prosil a presviedčal, ale čo hlavné, nedal sa tak ľahko odbiť. Už v roku 1950 začínalo v starej budove Teoretických ústavov LF UK fungovať Jódové laboratórium, a to v priestoroch „Ústavu pre všeobecnú a experimentálnu patológiu“ vedeného nezabudnuteľným a charizmatickým prof. MUDr. Gejzom Bárdošom. Úspešne tu zaviedol metódu na stanovenie mikromnožstiev jódu v moči prof. Dr. Ing. Anton Tkáč, ktorý potom prešiel na chemickú fakultu SVŠT. Po ňom toto laboratórium viedla Ing. Paškajová (ktorá sa vydala do Košíc a ako doc. Ing. Stančáková pôsobila dlhé roky na Lekárskej fakulte). Po krátkom pôsobení Ing. Závodného prevzal 1.4.1953 túto funkciu Ing. Nikolaj Michajlovskij, ktorý sa stal jedným z celoživotných pracovníkov ústavu, podobne ako MUDr. Pavel Langer, ktorý do tohto laboratória nastúpil 1.1.1954.
     Ďalší úspešne sa rozvíjajúci korienok nášho ústavu sa začiatkom roku 1953 nachádzal na Mlynských Nivách na „Ústave chemickej technológie organických látok SAV“, kam sa vďaka jeho riaditeľovi Dr. Ing. Tamchynovi uchýlili ďalší kmeňoví pracovníci, ktorí tvorili základ budúceho Fyziologického laboratória ústavu, a to jeho vedúci MUDr. Milan Sámel a dve mladé laborantky – Zdenka Košinová (neskôr vyd. Opršalová) a Ľudka Struhárová – ktoré sa tam zaúčali do pokusov na potkanoch pod vedením MUDr. F. Seleckého.
     Korienky však vyrastali aj v jednom bývalom byte na 2. poschodí domu na Štefánikovej 1a (vtedy trieda Obrancov mieru), ktorá sa v ďalších rokoch postupne stala sídlom celého ústavu až do prelomu rokov 1970-71.
     Tam predbežne pracoval v Chemickom laboratóriu ďalší kmeňový pracovník Ing. Jozef Sedlák a Ing. Jozef Kortus, kým v ďalších miestnostiach na 2. poschodí a čiastočne aj na 1. poschodí v rokoch 1953-54 prebiehali murárske adaptačné práce, ktoré vykonávali pracovníci vtedy tak zvanej pridruženej výroby JRD (Jednotného roľníckeho družstva) v Šamoríne, lebo akékoľvek súkromné podnikanie bolo vtedy už trestné.
     Neďaleko odtiaľ za rohom na Sládkovičovej ulici sa tiež podarilo získať trojizbový byt, kde sa nachádzal ďalší korienok – jadro budúcej administratívy ústavu na čele s Jánom Fadelom. Pracovali tam aj dve diétne pracovníčky s priliehavými priezviskami – Masná a Olejková – ktoré spracovávali výsledky rozsiahleho terénneho výskumu výživy. Okolo trištvrte milióna násobení a delení na to potrebných vykonávali osem hodín denne takmer trištvrte roka a po celý ten čas tam neustále hlasno vrčali ich elektrické kalkulačky „Rheinmetal“, čo nesmierne znervózňovalo ostatných. Tiež tam pracovala pani Mária Vernerová, pravá ruka doktora J. Podobu a svoj kút tam mal aj jeden zo zakladajúcich pracovníkov ústavu a jeden z jeho neskorších riaditeľov – MUDr. Ladislav Mikulaj. Ten sa spolu s MUDr. Štefanom Némethom zúčastňoval už vtedy prebiehajúcich terénnych akcií. Okrem toho pracovali aj v Endokrinologickej poradni Mestského ústavu národného zdravia, ktorú viedol pracovník I. Internej kliniky, zakladateľ slovenskej klinickej endokrinológie a dlhoročný priateľ a spolupracovník ústavu – MUDr. Dionýz Oravec.
     Prvé výsledky práce terénnej skupiny (MUDr. J. Podoba, MUDr. Š. Németh, MUDr. L. Mikulaj, M. Grmelová a šofér Š. Krajčír) spolu s výsledkami dosiahnutými v jódovom a biochemickom laboratóriu sa publikovali v súkromnom zborníku „Výskum strumy na Slovensku“ (Malá náučná knižnica Slovenskej akadémie vied a umení, zväzok 2, Bratislava 1951, 42 strán), kde sú uvedené výsledky vyšetrení štítnej žľazy i 16 059 obyvateľov v 13 okresoch Banskobystrického kraja s podrobnými mapami výskytu strumy, tiež výsledky analýz jódu v 504 vzorkách 24-hodinového moču z 18 vybraných dedín tohto kraja (Dr. Ing. A. Tkáč), výsledky antropometrických meraní u detí (MUDr. Š. Németh) a testov saturácie C-vitamínom (Ing. J. Jesenák).
     Takže, keď na základe Zriaďovacieho dekrétu Povereníctva zdravotníctva z 30.11.1951 začal dňom 1.12.1951 svoju činnosť Endokrinologický ústav pod vedením prof. MUDr. Gejzu Bárdoša, ktorý bol poverený vedením pracoviska a MUDr. J. Podoba bol jeho zástupcom, išlo už o kolektív 23 pracovníkov, z čoho 3 boli lekári a 3 chemickí inžinieri, ktorí už mali za sebou veľký kus vykonanej práce a pred sebou veľké ciele, vyžadujúce od každého maximálne celoživotné úsilie a nasadenie všetkých schopností.

Nahor

Rast ústavu, ciele jeho činnosti a zameranie podľa dobových listín a dokladov (Ladislav Macho)
I. časť cyklu venovaného histórii Ústavu experimentálnej endokrinológie SAV v Bratislave.

Ako bolo spomenuté, dňa 30.11.1951 vydalo vtedajšie Povereníctvo zdravotníctva vedené povereníkom Dr. Kyselým pod číslom 501-34 703/1951 Výnos o zriadení Endokrinologického ústavu (oblastného) pre Slovensko. Vo výnose sa stanovuje, že Povereníctvo zdravotníctva na základe zákona 49/1947 Zb. O poradenskej zdravotnej starostlivosti zriaďuje s účinnosťou od 1.12.1951 Endokrinologický ústav pre Slovensko so sídlom v Bratislave. Súčasne sa stanovili úlohy ústavu, a to vykonávanie endokrinologického prieskumu a endokrinologickej starostlivosti o obyvateľov Slovenska.

Úlohou ústavu bola najmä:

    a) organizácia, koordinácia a vykonávanie endokrinologického oblastného prieskumu podľa plánu
        schváleného Povereníctvom zdravotníctva;
    b) organizácia, koordinácia a vykonávanie endokrinologického výskumu základného a klinického;
    c) podávanie návrhov na hromadnú asanáciu populačných súborov a kontrola asanačných opatrení
        smerujúcich k zlepšeniu zdravotného stavu obyvateľstva z hľadiska prevencie a potieranie
        endokrinopatií a ich následkov;
    d) organizácia, koordinácia a odborná kontrola individuálnej endokrinologickej starostlivosti na
        Slovensku prevádzanej v poradniach proti tyreopatiám (T stanice) a v poradniach proti ostatným
        endokrinopatiám (E stanice), podľa smerníc Povereníctva zdravotníctva;
    e) praktický výcvik kádrov pre prieskum, výskum a asanačné opatrenia celkové a pre T a E stanice.
        Ústav bol podriadený priamemu dozoru Povereníctva zdravotníctva.

     Základ ústavu v deň vydania výnosu o jeho zriadení tvorila skupina výskumných a zdravotníckych pracovníkov, ktorá pôsobila pod vedením MUDr. J. Podobu v rámci vtedajšieho Ústavu pre všeobecnú a experimentálnu patológiu LF UK a pozostávala z 23 pracovníkov ÚNZ, I. Internej kliniky LF UK a Ústavu pre všeobecnú a a experimentálnu patológiu. Vedením ústavu bol dočasne poverený doc. MUDr. G. Bárdoš, vtedajší prednosta Ústavu pre všeobecnú a experimentálnu patológiu, ale výkonnú funkciu riadenia pracoviska mal MUDr. J. Podoba, vedúci výskumnej skupiny.
   Treba zdôrazniť, že zriadenie Endokrinologického ústavu (EÚ) na Slovensku a obdobne aj Výskumného ústavu endokrinologického v Čechách spadalo do doby, v ktorej sa endokrinológia v ČSR netešila podpore, ba naopak kládli sa jej rozvoju ako vednej disciplíny nebývalé prekážky, a to napriek jej rozmachu vo svete, ktorý bol podporený najmä objasnením štruktúry viacerých steroidných hormónov a postupov ich syntézy ako aj objavom nových peptidových hormónov (napr. glukagón). Z ideologicko-politicko forsírovaného nervizmu, nekriticky preberaného z bývalého ZSSR, sa u nás na endokrinológiu, ktorá prinášala aspekty o existencii ďalšej regulačnej osi – humorálnej regulácii fyziologických a metabolických funkcií – pozeralo najmä v straníckych a štátnych riadiacich orgánoch na div nie kapitalistickú pavedu. Márne viaceré vedecké a odborné kapacity vo Vedeckej rade Ministerstva zdravotníctva (18.4.1953, prof. J. Charvát, prof. K. Weber, prof. J. Hora) zdôrazňovali potrebu endokrinológie a obhajovali jej samostatnú existenciu a potrebu ústavov v Prahe a Bratislave s poukazom aj na existenciu endokrinologických ústavov v Moskve, Kyjeve, Lodži a Bukurešti, ideológovia ministerstva zdravotníctva a Povereníctva zdravotníctva zotrvávali na svojom stanovisku zrušiť mladé a sľubne sa rozvíjajúce ústavy a preradiť ich do krajských ústavov národného zdravia ako ambulantné pracoviská. Takto žiaľ popri výskume výskytu tyreopatií na Slovensku, organizovaní jódovej profylaxie endemickej strumy, zriaďovaní siete endokrinologických staníc a plánovaní základného výskumu na objasnenie príčin výskytu strumy, museli vedúci pracovníci Endokrinologického ústavu zvádzať boj o uznanie endokrinológie ako špecializácie v rámci vnútorného lekárstva a o existencii Endokrinologického ústavu ako samostatného pracoviska. Tlakom úradníkov Povereníctva zdravotníctva na zrušenie EÚ a jeho zdegradovaním na ambulantnú zložku KÚNZ v Bratislave bolo ohrozené celoslovenské pôsobenie ústavu, znemožňoval a skomplikoval by sa výskum tyreopatií aj v ďalších krajoch Slovenska a jeho finančné zabezpečovanie a vôbec by sa zastavil základný výskum príčin výskytu tyreopatií na Slovensku.
     Vedúci výskumu Dr. J. Podoba s húževnatosťou a iniciatívou jemu vlastnou bojoval za existenciu ústavu, presviedčal nadriadené orgány a odborníkov, že okrem zdravotnej starostlivosti je potrebné realizovať aj základný výskum v oblasti endokrinológie, aby sa mohlo účinne bojovať proti endokrinným chorobám. Za ponechanie Endokrinologického ústavu ako samostatného pracoviska sa postavila Vedecká rada LF UK (v r. 1953) a podporil ho aj poslanec SNR J. Zadražil, ktorý prípisom ministrovi zdravotníctva žiadal revíziu problematického rozhodnutia. Rozhodne sa proti zrušeniu Endokrinologického ústavu postavil aj vtedajší predseda novozriadenej Slovenskej akadémie vied (SAV) akademik O. Pavlík, ktorý upozorňoval, že po uzákonení SAV v júni 1953 malo Povereníctvo zdravotníctva vyčleniť Endokrinologický ústav pre SAV. V roku 1952, keď sa pripravovalo založenie SAV (zriaďovanej na báze v r. 1943 zriadenej SAV) ako inštitúcie, ktorá by mala vykonávať základný výskum na Slovensku vo všetkých odboroch, došlo u podpredsedu vlády ČSR k dohode (19.12.1952), že SAV dostane z jednotlivých rezortov viaceré pracoviská (napr. z poľnohospodárstva Ústav pre živočíšnu výrobu vo Viglaši, z chémie Ústav pre farmáciu a biochémiu v Bratislave a pod.) Na úseku zdravotníctva sa dohodlo, že SAV preberie Endokrinologický ústav v Bratislave. Napriek tomu sa na porade u povereníka zdravotníctva V. Töroka (21.12.1953) aj za účasti zástupcov SAV (akademik I. Stanek, doc. MUDr. G. Bárdoš) a zástupcu Endokrinologického ústavu (MUDr. J. Podobu), ktorí tlmočili jednoznačné stanovisko SAV a Endokrinologického ústavu, aby ústav prešiel do pôsobnosti SAV, konštatovalo, že Povereníctvo zdravotníctva zastáva stanovisko, aby EÚ bol začlenený do pôsobnosti KÚNZ v Bratislave a jeho definitívne zaradenie sa prerokuje v januári 1954 na zasadnutí Vedeckej rady Ministerstva zdravotníctva.

Nahor

Vo víre zápasu o zachovanie ústavu (Ladislav Macho)
II. časť cyklu venovaného histórii Ústavu experimentálnej endokrinológie SAV v Bratislave.

     Neisté postavenie a váhavé riešenie začlenenia EÚ rozhýbalo aj aktivitu zamestnancov ústavu, ktorí sa prostredníctvom ústavnej odborovej organizácie obrátili (7.1.1954) na ÚRO – Zväz zamestnancov v zdravotníctve s rezolúciou, aby bolo rešpektované úsilie pracovníkov EÚ rozvíjať výskumnú činnosť smerujúcu k zlepšeniu zdravia obyvateľstva Slovenska. V rezolúcii sa ďalej konštatuje, že Povereníctvo zdravotníctva sa zdráha súhlasiť s prevodom EÚ do SAV a poukazuje sa, že KÚNZ v Bratislave nezabezpečil pre EÚ v r. 1954 ani na prechodné obdobie finančné prostriedky, čím sa zastavila možnosť nutnej prestavby priestorov, nepridelili sa žiadne pracovné miesta a dokonca ani začiatkom januára 1954 neboli vyúčtované mzdy zamestnancov za december uplynulého roka. Výbor odborovej organizácie (MUDr. L. Mikulaj, M. Grmelová, E. Kučerová) upozornil, že 36 pracovníkov EÚ nemá na rok 1954 plánované vo zväzku ani Povereníctvo zdravotníctva, ani KÚNZ Bratislava a nie je finančné , hmotné a priestorové zabezpečenie činnosti ústavu. Zdôrazňovalo sa, že SAV zabezpečila pre EÚ nerušenú výskumnú prácu a jej rozvoj, a preto výbor žiadal zaradenie ústavu do Biologicko-lekárskej sekcie SAV.
     Podporné stanovisko na preradenie EÚ d SAV zaslal doc. J. Podobovi aj akademik J. Charvát (31.12.1953). Podobne akademik L. Dérer upozornil predsedu SAV (23.1.1954) na pozitívne hodnotenie výskumu endemickej strumy na Slovensku vykonávaného pracovníkmi EÚ a poukázal na skutočnosť, že „hromadná asanácia jej výskytu vyžaduje základný výskum objasnenia jej príčin. Vykonávanie takéhoto základného výskumu bolo uložené SAV a jej ústavom, a preto niet pochybností o tom, že „EÚ v terajšom štádiu jeho rozvoja patrí do SAV“. Ďalej sa konštatovalo, že „zamýšľané opatrenie povereníctva zdravotníctva zaradiť EÚ do KÚNZ bude znamenať zahatenie rozvoja, podlomenie a azda aj likvidovanie doterajšej prieskumno-výskumnej práce ústavu. Tým je ohrozená aj liečebno-preventívna starostlivosť, ktorá sa týka veľkej časti obyvateľov Slovenska a ktorá stavia na výsledkoch endokrinologického výskumu“.
     Podrobný rozbor situácie postavenia EÚ v Bratislave spracoval MUDr. J. Podoba a predložil ho 15.1.1954 Povereníctvu zdravotníctva. Poukazuje v ňom tiež na skutočnosť, že za zrušenie endokrinologických ústavov v ČSR, (v Prahe a v Bratislave) sa nezasadili na plenárnom zasadnutí III. Sekcie Vedeckej rady Ministerstva zdravotníctva ani zástupcovia ministerstva (Dr. Koutný a prof. MUDr. J. Hora). Kladné stanovisko k existencii ústavov predniesli aj významné vedecké osobnosti (prof. J. Charvát, prof. A. Jirásek, prof. Skládal, prof. K. Weber) ďalej prof. MUDr. Pelnář a neskorší nositeľ Nobelovej ceny akademik J. Heyrovský. Naproti tomu sa aparát Ministerstva zdravotníctva rozhodol zrušiť samostatný Endokrinologický ústav v Prahe a po ňom aj Povereníctvo zdravotníctva rozhodlo zaradiť EÚ ako ambulantnú zložku KÚNZ v Bratislave.
     Neúnavný MUDr. J. Podoba napriek týmto nepriaznivým skutočnostiam predložil Povereníctvu zdravotníctva (10.3.1954) na ich vyžiadanie návrh vedenia EÚ o vyčlenenie ústavu z rezortu zdravotníctva a zaradenie do SAV. V tomto návrhu sa EÚ zaväzoval, že „sa bude aj v novom začlenení na želanie a po dohode s Povereníctvom zdravotníctva naďalej zúčastňovať na organizácii hromadných asanačných opatrení proti endokrinopatiám v slovenských krajoch a na koordinácii individuálnej endokrinologickej starostlivosti, ku ktorej chce okrem toho prispievať aj odborným zácvikom kádrov pre endokrinologické stanice“. Pracovníci ústavu budú aj v nasledujúcich rokoch včleňovať do svojho pracovného plánu okrem výskumných úloh charakteru základného výskumu aj „výskum metodologický s bezprostredným zameraním na potreby zdravotníckej praxe“. Ďalej „navrhované začlenenie ústavu do rámca SAV nenaruší prevádzku endokrinologických staníc na Slovensku, ktoré podliehajú KÚNZom a MÚNZom“, tiež „Endokrinologický ústav dá k dispozícii časť svojho laboratórneho priestoru na ul. Obrancov mieru 1/a (pôvodne Štefánikova ul. 1/a) na špeciálne laboratórne vyšetrenia“.
     Medzitým sa aktivizovalo aj Predsedníctvo SAV. Dňa 22.9.1953 prijíma Predsedníctvo SAV uznesenie o začlenení Endokrinologického ústavu do SAV, ktoré predložilo Valnému zhromaždeniu SAV na schválenie. VZ SAV na svojom zasadnutí dňa 9.11.1953 schválilo začlenenie EÚ medzi ústavy SAV a zaradilo ho do Sekcie biologicko-lekárskych vied. Cesta na prechod ústavu do SAV bola týmto otvorená, zostávalo len prelomiť stanovisko Povereníctva zdravotníctva. To sa nakoniec podarilo a dňom 1.4.1954 sa Endokrinologický ústav stal pracoviskom SAV. Zakladateľ ústavu a modernej endokrinológie na Slovensku MUDr. J Podoba sa stal jeho prvým riaditeľom.

Nahor

Na začiatku vlastnej cesty (Ladislav Macho)
III. časť cyklu venovaného histórii Ústavu experimentálnej endokrinológie SAV v Bratislave.

    Je obdivuhodné, že popri boji o holú existenciu vednej disciplíny a samostatného Endokrinologického ústavu vedenie pracoviska malo sily na hľadanie a budovanie priestorového a personálneho rastu EÚ, ako aj na realizáciu náročného výskumného programu, organizáciu zriaďovania endokrinologických staníc a realizáciu preventívnych opatrení na zamedzenie ďalšieho šírenia endemickej strumy štítnej žľazy. V priebehu roku 1952 sa po veľkej námahe podarilo získať šesť miestností v bývalom SÚSZ (Slovenský úrad sociálneho zabezpečenia) na I. a II. Poschodí budovy na Obrancov mieru 1/a. Po najnutnejšej stavebnej úprave sa mohli vybudovať prvé samostatné biochemické laboratóriá a kolektív pracovníkov sa rozrástol na 32. Medzitým boli prijatí Dr. L. Mikulaj a Ing. J. Sedlák, ktorý neskôr prevzali vedenie výskumných oddelení a za vedúceho hospodárskej správy bol ustanovený neúnavný a húževnatý J. Fajdel a rozmnožili sa stredné technické kádre. Do knižnice nastúpil znalec cudzích jazykov P. Tkáč, čo umožnilo aj pri vtedy skromnejších znalostiach cudzích jazykov u absolventov vysokých škôl nadväzovať styky so zahraničím a ako sa neskoršie ukázalo, aj presadiť publikácie pracovníkov ústavu na uverejnenie v medzinárodných časopisoch. Ešte pred vstupom do SAV hygienicko-zdravotná kontrola pracoviska v polovici roka 1953 zistila, že 30 pracovníkov EÚ a 7 pracovníkov MÚNZ zamestnaných v Endokrinologickej stanici sa tiesni na ploche 194,8 m2, čo pri dennom výskyte približne 40 ambulantných pacientov predstavovalo iba 2,5 m2 priestoru na osobu, čo je hlboko pod bezpečnostnou normou. Ďalej sa konštatovala neprípustnosť a závadnosť nedostatočne izolovanej ambulantnej časti od chemických laboratórií. Preto hygienik odporúčal presťahovanie Endokrinologickej stanice mimo ústav a dobudovanie chemických laboratórií. Obrovským úsilím, mnohonásobnými intervenciami vedúcich pracovníkov ústavu a neskôr aj funkcionárov úradu Predsedníctva SAV na Ústrednom národnom výbore v Bratislave sa po zaradení ústavu do SAV podarilo postupne uvoľniť v r. 1954 ďalšie bytové a administratívne priestory na I. a III. poschodí na ulici Obrancov mieru 1/a, získať 12 miestností a skladové priestory a zriadiť ďalšie laboratóriá (experimentálnej fyziológie, steroidné a polarografické).
     Napriek takýmto existenčným a priestorovým problémom sa v činnosti ústavu hlavný dôraz kládol na plnenie výskumných úloh. V tomto období (v r. 1951 – 1954) v rámci výskumného programu „Človek a jeho životné prostredie“ sa v EÚ riešili dve úlohy sledované rezortom Ministerstva zdravotníctva. Boli to „Zisťovanie frekvencie funkcionálnych porúch tyreoideálnych a karenčných syndrómov hypovitaminóz“ a ďalej „Výskum prevencie porúch štítnej žľazy so zvláštnym zreteľom na vznik strumy“. Tento výskum bol koordinovaný komisiou Ministerstva zdravotníctva ČSR vedenou akademikom J. Charvátom, čo umožňovalo spoločný tematický a metodický prístup vo výskume pre endokrinologické ústavy fungujúce v Prahe a Bratislave. Treba zdôrazniť, že sa nesledovala len frekvencia výskytu tyreopatií, ale skúmali sa aj ich možné príčiny so zreteľom na určenie deficitu jódu, kvalitu výživy, príjem strumigenných látok, obsah jódu v potravinách a v pitnej vode. Okrem toho sa zisťovali genotypické, somatické a mentálne odchýlky obyvateľstva regiónov v súvislosti s výskytom endemických tyreopatií. Do konca r. 1953 v 602 obciach bolo celkove vyšetrených 157 865 osôb a zmapoval sa výskyt endemickej strumy podľa regiónov, veku a pohlavia obyvateľstva. Zistilo sa, že zväčšením štítnej žľazy je postihnutých takmer milión obyvateľov Slovenska. Keďže sa našla negatívna korelácia medzi výskytom strumy u žien a obsahom jódu v 24 hodinovom objeme moču svedčiaca o nedostatočnej saturácii jódom, navrhlo sa zvýšenie jodidácie kuchynskej soli na 12 mg KI/kg namiesto 7 mg/kg KI.
     Pod vedením doc. Podobu sa pracovníci ústavu významne podieľali na prenose poznatkov svetovej endokrinológie do zdravotníckej praxe na Slovensku. EÚ organizoval odborné semináre, cielené tematické školenia a odborné zaškoľovanie lekárov a technických pracovníkov novozriaďovaných endokrinologických staníc. V snahe zabezpečiť vysoko odbornú a jednotne vedenú endokrinologickú starostlivosť, angažovalo sa vedenie EÚ v procese zriaďovania endokrinologických staní. V rámci EÚ sa spracovala pracovná náplň a zameranie endokrinologických staníc, ďalej harmonogram ich zriadenia v rokoch 1951-1957.

Nahor

Štruktúra, personálne obsadenie a materiálno-technické podmienky ústavu (Ladislav Macho)
IV. časť cyklu venovaného histórii Ústavu experimentálnej endokrinológie SAV v Bratislave.

     Od preradenia ústavu do SAV skončili základné existenčné starosti (hoci sa s istou turbulenciou a rôznou formou vyskytovali aj neskoršie) a vedenie ústavu sa mohlo sústrediť na rozvíjanie a prehĺbenie vedecko-výskumnej práce. Ukázalo sa, že brzdou ambicióznych výskumných zámerov bolo nedostatočné materiálno-technické, personálne a priestorové vybavenie pracoviska. Budovanie pracoviska bolo postupne rozvrhnuté do r. 1960, kedy sa počítalo s plnou prevádzkou ústavu, ktorý by mal okrem laboratórií aj malé výskumné lôžkové oddelenie. Získaním ďalších priestorov na III. poschodí budovy na ulici Obrancov mieru 1/a a ich stavebnými úpravami boli rozšírené alebo zriadené ďalšie laboratóriá. Čiastočne bol tiež adaptovaný priestor na plánované malé lôžkové oddelenie na I. poschodí. K zriadeniu tohto oddelenia však nikdy nedošlo, pretože na základe politického rozhodnutia o oddelení základného výskumu (v SAV) a zdravotníckej starostlivosti (rezort MZ) lekárske pracoviská SAV nemali možnosť zriaďovať lôžkové oddelenia a klinické sledovania u ľudí mohli pracovníci ústavov robiť iba v spolupráci s nemocničnými zariadeniami lekárskych fakúlt. Zriadená bola ústavná knižnica a pre spracovanie rozsiahleho komplexu údajov z terénneho výskumu a veľkého počtu laboratórnych vyšetrení sa vytvorilo biometricko-štatistické laboratórium a fotolaboratórium.
     Stiesnené pomery pociťovala práca s experimentálnymi zvieratami. Klietky pre potkanov a králikov boli rozmiestnené spočiatku v zákutiach chodieb medzi laboratóriami, operovalo sa priamo aj v biochemických laboratóriách. Dlhodobejšie sledovania napr. príjmu strumigénne pôsobiacich látok alebo opakovaného podávania hormónov bolo prakticky nemožné. Rovnako sa nedali robiť metabolické štúdie u zvierat pomocou látok označených rádioaktívnymi prvkami. V r. 1955 sa začala rozsiahla prestavba III. poschodia na rádioizotopové oddelenie s tienenými a chránenými trezormi na skladovanie izotopov, s laboratóriami pre látky s tvrdým a mäkkým žiarením, ďalej miestnosti s možnosťou ambulantnej aplikácie diagnostických dávok izotopov u ľudí a s oddelením pre aplikáciu izotopov u zvierat. Súčasne sa adaptovali aj podkrovné priestory na zverinec s menšími oddeleniami pre jednotlivé druhy zvierat a s možnosťami realizovať drobné operačné zákroky. Neboli však možnosti úplne štandardizovať chovné podmienky, konštantnú teplotu bolo možné udržiavať len za chladnejšieho počasia, výmena vzduchu nebola zabezpečená a o klimatizovaných zverincoch sa nedalo ani snívať.
Od r. 1954 sa ústav členil na štyri výskumné oddelenia:

  1) oddelenie experimentálnej fyziológie (vedúci Dr. L. Mikulaj), v rámci ktorého už v r. 1958 boli
      laboratória:
        a) Laboratórium fyziologické s Dr. V. Jonecom, Dr. B. Lichardusom
        b) Laboratórium histologické
        c) Laboratórium steroidné s Dr. A. Bartovou, Ing. D. Štangelovou a Dr. T. Klačanským
        d) Laboratórium biochémie metabolizmu látok s Dr. L. Machom
        e) Laboratórium fyzikálno chemické s Ing. N. Michajlovským

  2) oddelenie klinicko-terénne (vedúci Dr. Š. Németh) s laboratóriami:
        a) Laboratórium klinické s Dr. Némethom
        b) Laboratórium biochémie jódu s MgPh. V. Štolcom
        c) Laboratórium biochémie strumigénov s Ing. J. Sedlákom a s Dr. P. Langerom

  3) oddelenie rádioizotopové (vedúci Dr. J. Podoba) s laboratóriami:
        a) Laboratórium fyzikálne s Dr. V. Ličkom
        b) Laboratórium klinické s Dr. M. Kutkom

  4) oddelenie biometricko dokumentačné (vedúci Ing. R. Štukovský) s laboratóriami:
        a) Laboratórium biometrie a Ing. Štukovským
        b) Laboratórium fotografie s nezabudnuteľným D. Laukom, (ktorý prevažne kreslil a vyhotovoval
            diapozitívy na poslednú chvíľu a neraz doniesol hotové „diáky“ až k vlaku alebo lietadlu pred
            odchodom na medzinárodné kongresy, čo vybičovalo psychiku vedeckých pracovníkov do
            krajností. Zdôvodňoval to tým, že vedecký pracovníci, často už hotové nakreslené grafy pri
            konečnom schvaľovaní menili podľa ešte dodatočne získaných výsledkov).
        Do tohto oddelenia patrila aj knižnica s už spomenutým P. Tkáčom.

     V štruktúre ústavu bol naďalej hospodársky úsek vedený J. Fajdlom, do ktorého patrili aj technické služby na údržbu budovy a bežné úpravy, ďalej dôležitá jednomechanická dielňa s Z. Kánikom. Úlohou tejto dielne bolo, pri známom nedostatku devízových prostriedkov na nákup materiálov a prístrojov pre laboratórnu techniku zo zahraničia, vyrábať improvizované náhrady zariadení a prístrojov (od rôznych držiakov meracích trubíc pre izotopy až po inkubátory na sledovanie metabolizmu látok vo vzorkách tkanív a produkcie hormónov v endokrinných žľazách inkubovaných in vitro).
     Koncom r. 1958 už ústav zaberal 41 miestností na I., II. a III. poschodí budovy na ul. Obrancov mieru 1/a, ďalej podkrovie a mimo hlavnej budovy mal archív a jednomechanickú dielňu (v suteréne budovy na Nám. 1. mája č. 5). Okrem ústavu boli v budove naďalej umiestnené: učtáreň Obvodnej telefónnej ústredne na 1. poschodí a na prízemí cukráreň a fotozberňa komunálnych služieb. Ukázalo sa, že improvizácia priestorov – prestavba kancelárskych a bytových jednotiek na špecializované laboratóriá s digestormi a pod. – v starej budove nezabezpečovala potreby výskumu a odborný rast pracoviska. Statika budovy napr. znemožňovala účelné rozmiestnenie potrebných ťažkých prístrojov ako sú vysokoobrátkové centrifúgy, olovenými krytmi tienené plnoautomatické prístroje na meranie rádioaktivity, rovnako nebolo možné vybaviť zverince klimatizačným zariadením a tak štandardizovať podmienku chovu na dlhodobé sledovania napr. procesov adaptácie na opakovaný stresový podnet alebo proces vývoja funkcie endokrinných žliaz počas ontogenézy. Expertné posudky stavebných statikov a ekonómov rozhodne odporúčali nepokračovať v ďalších prestavbách a zamerať sa na výstavbu novej budovy ústavu. V októbri r. 1957 získalo vedenie ústavu prísľub predsedu Štátnej plánovacej komisie I. Majlinga na finančnú dotáciu pre SAV na výstavbu novej budovy Endokrinologického ústavu. A tak sa začiatkom 60. rokov začala urýchlená príprava plánov na výstavbu novej budovy v areály zdravotníckych zariadení na Kramároch, v ktorej by boli možnosti širokého využívania rádioizotopových metód na diagnostiku aj vedecko-výskumné práce. Schválenie výstavby podporilo aj stanovisko stavebných odborníkov, ktorí z bezpečnostných dôvodov nariadili v laboratóriách podoprieť stropy v strede miestností drevenými stĺpmi, čo značne sťažilo prácu.

Nahor

Zameranie a úspechy ústavu (Ladislav Macho)
V. časť cyklu venovaného histórii Ústavu experimentálnej endokrinológie SAV v Bratislave.

     Významne sa rozrastá aj personálne obsadenie pracoviska a koncom 1958 má ústav už 51 pracovníkov, z toho 16 s vysokoškolským vzdelaním. V krátkom období troch rokov prichádzajú na ústav pre endokrinológiu zanietení pracovníci (okrem vyššie spomínaných ďalej Dr. M. Vigaš, Dr. B. Lichardus), ktorí po dlhé roky formovali profil ústavu a jeho hlavné smery, viacerí z nich sa vypracovali na medzinárodne uznávaných vedcov a vo vedecko-organizačnej práci sa dostali do riadiacich funkcií v odborných spoločnostiach, v štátnom pláne výskumu a v SAV.
     Preradenie do SAV znamenalo pre vedecko-výskumných pracovníkov ústavu náročný proces zmeny orientácie od klinicko-terénneho výskumu na oblasť základného výskumu v endokrinológii. Bolo treba vypracovať nové problémové zameranie ústavu, osvojiť si moderné metódy experimentálnej endokrinológie, metódy analýzy hormónov a ich metabolitov (napr. papierovú a stĺpcovú chromatografiu, stanovenie aktivity enzýmov, využívanie rádioizotopmi značkovaných látok na sledovanie metabolických pochodov, izoláciu subcelulárnych frakcií z tkanív a pod.). Laboratóriá bolo treba vybaviť modernými prístrojmi ako sú citlivé spektrometre, centrifúgy, prístroje na meranie látok značkovaných izotopmi uhlíka, fosforu a jódu.
     Spočiatku sa na ústave riešili dve hlavné úlohy zaradené do rezortného plánu výskumu v SAV (v r. 1954 – 1958). Boli to: 1) „Účasť endokrinných funkcií v adaptácii organizmu na fyzikálne zmeny prostredia“, v ktorej sa skúmali najmä vplyvy chladu a tepla na hypofýzo-tyreoideálnu, hypofýzo-adrenokortikálnu a hypofýzo-ovariálnu funkciu so zreteľom na objasňovanie niektorých klinicko-fyziologických aspektov chorôb kôry nadobličiek (Podoba, 1982). V rámci tejto úlohy sa ďalej rozpracoval výskum postnatálneho vývoja tyreotrópnej zložky reakcie cicavcov na zmeny teploty okolia, výskum metabolických pochodov u zdravých jedincov a u pacientov s poruchami štítnej žľazy a nadobličiek s cieľom objasniť úlohy hormónov v regulácii látkovej výmeny. Začalo sa tiež sledovanie vodného a soľného metabolizmu pri adaptácii organizmu na chlad, teplo a pri pôsobení ionizujúceho žiarenia. 2) Druhá úloha sa zamerala na „Výskum vplyvov chemického a fyzikálneho prostredia na výskyt tyreopatií“. V rámci tejto sa sledovala úloha nutričných faktorov pri vzniku strumy, začalo sa experimentálne štúdium pôsobenia strumigénnych látok v rastlinnej potrave, zisťoval sa pozitívny účinok jódovej profylaxie na ústup strumy u mládeže (Podoba, 1962). V tomto období vedenie ústavu venovalo veľkú pozornosť budovaniu rádioizotopového laboratória a využívaniu rádioizotopov v endokrinologickom výskume a v diagnostike porúch štítnej žľazy. V rámci týchto hlavných smerov sa rozpracovalo viacero čiastkových úloh a ročne bolo predkladaných k obhajobe pred Vedeckou radou ústavu 8-10 záverečných správ o ukončení riešenia úlohy. Vedecká rada pracovala v zložení: prof. MUDr. G. Bárdoš (predseda), akademik J. Charvát, doc. MUDr. K. Šilink, prof. MUDr. T. R. Niederland, MUDr. D. Oravec, MUDr. E. Špaňár a MUDr. J. Podoba. Závery Vedeckej rady a jej pozitívne hodnotenie výsledkov výskumu a kladné odporúčania pre Sekciu biologických a lekárskych vied SAV mali stimulujúce pôsobenie na odborný rast ústavu.

     Viaceré z úspešne obhájených záverečných správ uspeli v súťaži o Cenu SAV alebo odmenu Sekcie biologických a lekárskych vied. Vedenie ústavu už v tom čase presadzovalo potrebu publikovania získaných výsledkov v odborných časopisoch a ambiciózna mladá generácia vedcov si uvedomovala nutnosť preraziť aj na medzinárodnom poli. Preto sa podporovalo publikovanie experimentálnych štúdií v zahraničných časopisoch. Tak už v rokoch 1956 – 1958, teda skoro po preradení pracoviska do SAV, vyšli kratšie práce z EÚ SAV v časopise Nature (Langer, Macho, Sámel), v J. Clin. Endocrinology (Mikulaj a Németh), v Acta Med. Scandinavica (Macho), Hope Saylers Ztrschr. (Langer a Michajlovskij), Clin. Chim. Acta (Macho) Schweiz. Med. Wochenschrift (Németh). Okrem početných publikácii v domácich časopisoch (Brat. lekárske listy, Lekársky obzor), v ktorých sa pre slovenskú lekársku komunitu prezentovali výsledky výskumu využiteľné v klinickej praxi, EÚ vydal v r. 1956 knižnú publikáciu „Doklady o preventívnej starostlivosti v endokrinológii“ (Vydavateľstvo SAV, Bratislava), ako aj jedno monotematické číslo Bratislavských lekárskych listov venované výsledkom výskumu z EÚ. Tieto publikácie boli priaznivo prijaté lekárskou verejnosťou. Popri výskumnej práci ústav pokračoval v bezprostrednej pomoci klinickej praxi. Pre odborných lekárov ústavu organizoval špeciálne semináre s novinkami v diagnostike endokrinopatií, o objavení nových hormónov, staral sa o odborný rast vedúcich endokrinologických staníc a vykonával školenia technických pracovníkov v metódach stanovovania hormónov (steroidy, proteínový jód a pod.).
     Nakoľko na Slovensku neboli väčšie skúsenosti vo vedecko-výskumnej práci v oblasti experimentálnej endokrinológie, vedenie ústavu veľmi cieľavedome budovalo medzinárodné kontakty s renomovanými pracoviskami v zahraničí, najmä v susedných štátoch, s ktorými boli z ideologicko politických dôvodov vo vtedajšej garnitúre styky predsa len jednoduchšie ako so západnou Európou a USA. Na zvýšenie odbornej prípravy mladých odborných pracovníkov, zaradených do vedeckej výchovy, využívalo vedenie ústavu nezištný a priateľský vzťah českých skúsených a kvalifikovaných odborníkov vo fyziológii (prof. O. Poupa a prof. J. Křeček), v endokrinológii (akademik J. Charvát, doc. K. Šilink, prof. V. Schreiber), v biochémii (prof. J. Koštiř, akademik F. Šorm) a každý mladý pracovník absolvoval niekoľkomesačný študijný pobyt na vybraných pracoviskách v Prahe. Priemerne 5-8 pracovníkov ročne vycestovalo na kratšie študijné pobyty do zahraničia, najmä do Maďarska, kde v laboratóriách prof. J. Szentagotaya, prof. K. Lissaka a dr. E. Endróczyho preberali metódy lézie vybraných častí hypotalamu na skúmanie úlohy hypotalamo-hypofyzárneho systému v regulácii činnosti endokrinných žliaz a v odpovedi organizmu na stresové zaťaženie (Dr. L. Mikulaj, Dr. V. Jonec). Z internej kliniky v Ženeve priniesol Dr. L. Mikulaj metódu na stanovenie aldosterónu a klinické postupy na sledovanie vodno-soľného metabolizmu. Z ústavov v Rakúsku a Nemecku sa prebrali moderné metódy využívania izotopov v diagnostike tyyreopatií. Užitočné boli aj návštevy zahraničných vedcov na ústave. Priemerne sa vystriedalo okolo 10-12 odborníkov najmä z oblasti endokrinológie z Poľska, Maďarska a Rumunska, ale aj zo západnej Európy, čím sa položili základy medzinárodnej spolupráce. Realizácia študijných pobytov a návštev zo západnej Európy bola v tom čase znemožňovaná skutočnosťou, že na ústave nepracoval dostatočný počet členov Komunistickej strany, takže ústav nemal vlastnú organizáciu strany a k vycestovaniam sa vyjadrovala organizácia z iných ústavov SAV, ktorá pre tieto aktivity ústavu nemala pochopenie.

     Začiatkom roka 1960 nastáva výrazné zlepšenie kvalifikačnej štruktúry odborných pracovníkov ústavu. Pred Vedeckou radou ústavu obhájili prví traja pracovníci kandidátske dizertačné práce (Dr. J. Podoba, Dr. Š. Németh a Dr. L. Mikulaj, 29.6.1960) na témy endemická struma na Slovensku, vplyv hormónov prištítnych teliesok na vylučovanie fosforu a fyziologické štúdie adrenokortikálnej odpovede na ACTH. V r. 1961 ďalší dvaja Ing. J. Sedlák a Ing. N. Michajlovskij. V marci r. 1962 sa dovŕšila prvá vlna kvalifikačného rastu ústavu, keď 5 pracovníkov (Dr. M. Kutka, Dr. V. Jonec, Dr. P. Langer, Dr. L. Macho, Dr. M. Sámel) úspešne obhájilo kandidátske dizertácie. Súčasne do vedeckej výchovy nastupuje začiatkom šesťdesiatych rokov ďalšia skupina mladých absolventov vysokých škôl, ktorí rozpracovávali nové postupy v riešení výskumných problémov (Dr. R. Kvetňanský – úloha adrenalínu a noradrenalínu v odpovedi na stres, Ing. J. Knopp – mechanizmus účinku TSH na biosyntézu tyroxínu, Ing. J. Kolena – aktivity enzýmov zapojených do steroidogenézy v nadobličkách a gonádach). Tým sa podarilo splniť aj podmienku personálneho budovania ústavu v SAV, pretože sa mu dovtedy vytýkalo, že nemá dostatok kvalifikovaných vedeckých pracovníkov. Ďalej sa v ústave dosiahlo výrazné zvýšenie podielu vedeckých pracovníkov k ostatným pracovníkom a vytvorili sa predpoklady na významnejšiu úlohu ústavu v štátnom pláne výskumu a najmä na úspešné hodnotenie ústavu pri previerkach pracovísk SAV.

Nahor

Opäť v ohrození (Ladislav Macho)
VI. časť cyklu venovaného histórii Ústavu experimentálnej endokrinológie SAV v Bratislave.

     Napriek dobrým výsledkom vedecko-výskumnej práce v priebehu r. 1962 znova nastal zápas o existenciu ústavu. V tomto roku sa celá SAV stala „organickou súčasťou Československej akadémie vied“ a vedecké pracoviská SAV boli „súčasťou jednotnej siete vedeckých pracovísk ČSAV“. Pre ústavy SAV to znamenalo, že boli podrobené vedecko-odbornej previerke komisiami ČSAV a na základe záverov previerky buď prešli do siete pracovísk ČSAV alebo sa stali výskumnou základňou rezortov riadených príslušným povereníctvom. Pre EÚ by to znamenalo hroziaci návrat do KÚNZ a tým aj zánik sľubne sa rozvíjajúceho základného výskumu v endokrinológii, ktorý mal už prvé priaznivé ohlasy v zahraničí a usporiadal prvé úspešné medzinárodné sympózium.
     V novembri 1961 zvolal vtedajší predseda Vedeckej rady ústavu doc. J. Podoba, CSc. zasadnutie užšej Vedeckej rady na zhodnotenie výsledkov a vytypovanie perspektívneho zamerania výskumnej práce v experimentálne fyziologickom úseku, aby sa pripravili podklady pre previerku. Vedecká rada v zložení doc. MUDr. O. Poupa, DrSc. Doc. MUDr. R. Korec, CSc., MUDr. P. Hahn, CSc., MUDr. J. Křeček, CSc. A MUDr. D. Oravec si prezrelo pracovisko a po diskusii s pracovníkmi prišla k záverom, že pracovisko po zmene zamerania v súvislosti so zaradením do SAV sa prevažnou kapacitou venuje otázkam základného endokrinologického výskumu v oblasti funkcie štítnej žľazy a jej regulácie, v oblasti fyziológie kôry nadobličiek a aj v budúcnosti sa bude zaoberať prevažne základnými problémami funkcie endokrinného systému a jeho reguláciou. Konštatovala sa dobrá metodická úroveň, ktorá umožní riešiť aj náročné úlohy, vyzdvihla sa dobrá voľba prístrojových zariadení a starostlivé budovanie odborno-personálneho obsadenia ústavu, ktoré by umožnilo komplexné riešenie výskumných problémov. Vedecká rada odporučila ďalšie zdokonaľovanie vedecko-odborných pracovníkov najmä dlhodobejšími pracovnými pobytmi v zahraničí. Už vtedy vedenie ústavu prijalo zásadu, že každý skončený ašpirant by mal absolvovať dlhodobý študijný pobyt v zahraničí a priniesť nové metódy a perspektívnu tematickú orientáciu výskumu. Vedecká rada ďalej navrhla, aby okrem jednej úlohy zaradenej do štátneho plánu základného výskumu (Vplyv výživy tukom na niektoré endokrinné funkcie so zreteľom na vznik strumy, riešitelia Dr. P. Langer, CSc. a Dr. L. Macho, CSc.) sa zaradil do štátneho plánu základného výskumu (ŠPZV) aj výskum činnosti osi hypofýza-štítna žľaza v období novorodeneckom, dojčenskom a v období dospievania (riešiteľ MUDr. M. Sámel, CSc.). Doporučilo sa tiež sformulovať podobnú úlohu aj o vývoji regulácie funkcie kôry nadobličiek, ďalej vybaviť pracovisko chladenou ultracentrifúgou a elektrónovým mikroskopom, ako aj personálne posilniť výskum vo fyziológii. Čoskoro nato prišla na ústav odborná previerková komisia menovaná Prezídiom ČSAV a Predsedníctvom SAV (24.5.1962) v zložení člen korešp. ČSAV Z. Servít, člen korešp. ČSAV V. Thurzo a doc. MUDr. J. Křeček, CSc., ktorá vykonala previerku štruktúry a problémového zamerania celého ústavu. Komisia navrhla ponechať Endokrinologický ústav SAV v rámci ČSAV. V záveroch komisia zdôraznila, že perspektívnou náplňou práce je výskum hormonálnych regulácií so zvláštnym zreteľom na neuroendokrinné vzťahy počas vývoja, ďalej výskum úlohy endokrinného systému v adaptácii na zmeny prostredia. Komisia navrhla viaceré témy začleniť do celoštátneho plánu základného výskumu a schválila plán odborno-pesonálneho rastu pracoviska až do r. 1970. Urýchlene žiadala vyškoliť jedného morfológa, prijať neurofyziológa, v zahraničí vyškoliť pracovníka na štúdium hormonálnych regulácií na úrovni bunky a na vývojovú endokrinológiu. Odporučila reorganizovať členenie ústavu na tematickom princípe, vybaviť pracovisko automatickými meracími prístrojmi najmä pre izotopy a na úrovni Predsedníctva SAV zabezpečiť začatie výstavby novej budovy ústavu. Zmeny nastali aj v štruktúre SAV. Zrušené boli sekcie Predsedníctva SAV a miesto toho boli zriadené vedecké kolégiá (VK), na ústavoch zanikli vedecké rady. EÚ SAV patril do pôsobnosti Vedeckého kolégia pre fyziológiu a lekárske vedy, ktorému predkladal na vyhodnotenie výročnú správu ústavu aj plnenie výskumných úloh.
     Po pozitívnom hodnotení komisiou Prezídia ČSAV a vo VK pre fyziológiu a lekárske vedy sa zmenila štruktúra ústavu, sformovali sa problémovo orientované oddelenia (oddelenie endokrinológie vývoja, oddelenie endokrinológie adaptácie, oddelenie patofyziológie štítnej žľazy) a stúpol počet úloh zaradených do plánu základného výskumu. K dvom vyššie spomenutým úlohám (vplyv výživy tukom na metabolizmus jódu a na vznik strumy, vývoj funkcie štítnej žľazy v postnatálnej ontogenéze) sa pridalo ďalších 5 úloh a sformulovali sa tri problémové okruhy vedecko-výskumnej činnosti. V oddelení endokrinológie vývoja sa sledovali regulačné mechanizmy funkcie štítnej žľazy a kôry nadobličiek v postnatálnom období, analyzovala sa biogenéza tyreoideálnych hormónov za vývoja, činnosť regulačnej osi hypofýza-štítna žľaza. Ďalej sa skúmali procesy tvorby steroidných hormónov v kôre nadobličiek a v gonádach v ranej ontogenéze. Získala sa celoštátna koordinácia hlavnej úlohy v štátnom pláne výskumu a jej vedúcim bol Dr. M. Sámel. V oddelení adaptácie sa rozpracoval výskum neuroendokrinných reakcií zapojených do procesov adaptácie na opakovaný stresový podnet u pokusných zvierat a u ľudí. Skúmala sa účasť hormónov štítnej žľazy a nadobličiek na zmenách metabolických pochodov vystavených traume, ďalej otázky vzťahu katecholamínov a hormónov kôry nadobličiek pri adaptácii organizmu na záťaž. V oddelení patofyziológie štítnej žľazy sa skúmalo zloženie prirodzených strumigénov, ich chemická podstata a sledoval sa ich metabolizmus v organizme a mechanizmus účinku. Konštatovalo sa, že sa zvyšuje citovanosť prác z ústavu zahraničnými odborníkmi, zvyšuje sa počet žiadostí o separáty (v r. 1964 vyše 1000). Vo Vydavateľstve SAV bol vydaný prvý zväzok periodickej publikácie Endocrinologia Experimentalis pod titulom „Naturally Occurring Goitrogens and Thyroid Function“.

Nahor

Spolupráca na mnohých frontoch (Ladislav Macho)
VII. časť cyklu venovaného histórii Ústavu experimentálnej endokrinológie SAV v Bratislave.

     Rozvíjala sa spolupráca s vysokými školami, jednak účasťou na riešení výskumných problémov napr. výskumom vplyvu hypnotík a ataraktík na endokrinnú odpoveď na stres, vzťahu operačnej traumy k funkcii štítnej žľazy a nadobličiek, ako aj prednáškami vedeckých pracovníkov ústavu na LF UK a PF UK, vedením diplomových prác poslucháčov PF UK a FaF UK. V tomto období dvaja vedeckí pracovníci získali vedecko-pedagogickú hodnosť docent (doc. J. Podoba a doc. R. Štukovský). Výrazne narástol aj počet vedeckých pracovníkov, v r. 1964 už na ústave pracovalo 15 pracovníkov s titulom CSc. Vedenie ústavu podporovalo už od začiatku 60. rokov získanie zahraničných štipendií na dlhodobé pobyty. Prvý pobyt absolvoval Dr. L. Mikulaj v Montreali (r. 1961-1962 – 6 mesiacov) na ústave prof. H. Selyeho, ktorý predtým navštívil EÚ SAV.
     Realizácia študijných pobytov v zahraničí pre viacerých pracovníkov však opakovane narážala na bariéru kádrového straníckeho schvaľovania (nakoľko ústav, ako už bolo spomenuté, nemal pre nedostatok členov vlastnú stranícku organizáciu), študijné pobyty boli často odkladané alebo neschválené, čo partnerské pracovisko mnohokrát považovalo za prejav nezáujmu. Situácia sa zlepšila po r. 1963 a v krátkom čase šiestich rokov bolo až 19 pracovníkov na renomovaných endokrinologických pracoviskách v zahraničí najmä v USA, Kanade a Nemecku, pričom náklady na pobyt hradila pozývajúca strana. Vedenie ústavu ocenilo, že tieto pobyty prinášali novú tematickú spoluprácu. Vedeckí pracovníci boli zámerne vystavení diskusiám vo svojom laboratóriu s pozvanými vedeckými osobnosťami v oblasti endokrinológie ako boli prof. H. Selye (Kanada), dr. R. Guillemin (USA, neskorší nositeľ Nobelovej ceny), prof. M. Saffran (Kanada), prof. M. Greer (USA), prof. J. Roche (Francúzsko), prof. O. Judajev (ZSSR), prof. J. Michel (Francúzsko), prof. R. Yallowová (USA, neskoršia nositeľka Nobelovej ceny). V priebehu šesťdesiatych rokov narástol aj počet pracovníkov zo zahraničia, najmä z okolitých stredoeurópskych krajín, ktorí stážovali na ústave a preberali viaceré výskumné metódy – stanovenie proteínového jódu, stanovenie steroidov v plazme a moči, „bioassay“ TSH, CRF, analýza strumigénov. Ústav pravidelne uverejňoval vo výročných správach zoznam novozavedených metód z oblastí fyziológie, biochémie a rádioizotopovej techniky pre informáciu pracovníkov v klinickej praxi a možnosti ich využitia v diagnostike endokrinopatií. Už v r. 1969 sa ako prínos zo zahraničného pobytu začalo na ústave s využívaním rádioimunoanalýzy na určovanie hladín hormónov (napr. inzulínu).
     Medzinárodným uznaním výskumnej práce bolo tiež udelenie prvého zahraničného grantu od Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu vo Viedni na riešenie úlohy „Účinok žiarenia na tyroxín a niektoré steroidné hormóny“ (1966-1969, zodpovedný riešiteľ Dr. M. Kutka), ďalej členstvo v medzinárodných spoločnostiach (International Society of Nephrology; European Thyroid Association, v ktorej bol doc. J. Podoba jedným zo zakladajúcich členov; European Society for Comparative Endocrinology). V tomto období vstúpil ústav do priamej medzinárodnej vedeckej súťaže, zorganizoval tri medzinárodné sympóziá (o prírodných strumigénoch – 1962, o vývojovej endokrinológii – 1966, o nátriuretickom hormóne – 1969). V r. 1967 ústav začal pravidelne štvrťročne vydávať medzinárodný časopis v anglickom jazyku, Endocrinologia experimentalis pod vedením docenta J. Podobu ako hlavného redaktora a Dr. P. Langera ako výkonného redaktora s medzinárodnou redakčnou radou.

     Vedenie ústavu dosiahlo na Úrade Predsedníctva SAV, že v r. 1965 sa začalo s výstavbou novej budovy na Kramároch. Začiatok výstavby podmienilo aj stanovisko stavebných odborníkov-statikov, ktorí nariadili v starej budove v jednotlivých laboratóriách podoprieť stropy stĺpmi aj v strede miestností, čo nielen sťažovalo prácu, ale prakticky znemožňovalo vodiť do ústavu zahraničné návštevy. Pokračovanie výstavby sa však udržovalo len za neustáleho tlaku, intervencií, naliehavých žiadostí na Predsedníctvo SAV a ďalšie dodávateľské organizácie zo strany vedenia ústavu. To vyčerpávalo najmä riaditeľa ústavu a tak v dobových dokumentoch (zápisy zo schôdzí ústavnej rady a pod.) sa často objavovali vo vedení zástupcovia riaditeľa a ospravedlnenie neúčasti riaditeľa pre chorobu. V priebehu mája 1968 odchádza doc. J. Podoba na liečenie a po krátkom zastupovaní Dr. Š. Némethom a Dr. B. Lichardusom je v novembri za riaditeľa menovaný Dr. L. Mikulaj, CSc.
     Obrodný proces spoločnosti v r. 1968 sa odzrkadlil aj v činnosti ústavu. Predsedníctvo SAV prijalo akčný program s návrhom zmien v riadení SAV a uvoľnili sa pravidlá vycestovania do zahraničia (bez straníckeho schvaľovania, bez výjazdných doložiek), oznámila sa možnosť otvárať devízové účty aj pre ústavy a pod. Uvoľnenie zahraničných stykov sa využilo na realizáciu viacerých pracovných pobytov a z 19 vedeckých pracovníkov koncom roku 1968 až 8 bolo na študijných pobytoch v zahraničí. Na ústave sa do ústavnej rady okrem vedúcich funkcionárov dostali aj ďalší 4 vedeckí pracovníci delegovaní kolektívom ústavu, zriadila sa rehabilitačná komisia, ktorá podľa smerníc o mimosúdnej rehabilitácii mala prešetriť nesprávne postihy pracovníkov pri triednej a politickej previerke ústavu v r. 1958. ako podnety na zmeny v riadení v rámci SAV ústav predložil návrhy, aby sa v rámci ČSSR mohli prijímať štipendiá od medzinárodných inštitúcií a národných fondov na krytie študijných pobytov (napr. Fordova nadácia a pod.), ktoré okolité štáty využívali (Maďarsko, Poľsko), ale pre nás boli neprístupné. Žiadali sa možnosti realizácie aj kratších 3-4 mesačných pobytov v zahraničí na prevzatie moderných metód výskumu, ďalej zvýšenie prístupu k vedeckým informáciám širšou účasťou pracovníkov na medzinárodných kongresoch a tematických sympóziách, požadovala sa možnosť priameho styku so zahraničnými dodávateľmi chemikálií a izotopov s krátkym polčasom, čím by sa umožnilo efektívne využívanie aj tých obmedzených devízových prostriedkov na nákup zo zahraničia. V rámci SAV sa navrhoval tiež prechod administratívy na samočinné počítače a budovanie chovnej stanice pre experimentálne zvieratá. Žiaľ, viaceré návrhy sa podarilo realizovať až po zamatovej revolúcii v r. 1989.

Nahor

Vývoj ústavu v období normalizácie (Ladislav Macho)
VIII. časť cyklu venovaného histórii Ústavu experimentálnej endokrinológie SAV v Bratislave.

     Obsadenie ČSSR vojskami Varšavskej zmluvy a začiatky normalizačného procesu sa odzrkadlili v potlačovaní zahraničných aktivít a stratou 4 vedeckých a viacerých odborno-technických pracovníkov, ktorí po r. 1969 zostali v zahraničí. Z Predsedníctva SAV prišla obmedzujúca smernica, že nie viac ako 20 percent z počtu vedeckých pracovníkov môže byť v zahraničí, čím bol ústav nútený veľmi regulovať študijné pobyty na zahraničných pracoviskách.
Koncom 60-tych rokov minulého storočia vedenie ústavu venuje veľkú pozornosť výstavbe novej budovy ústavu. V plánoch sa rátalo aj s výstavbou malého lôžkového oddelenia a cieľavedome sa pripravovali kvalifikované kádre. Šesť lekárov vykonalo atestáciu z internej medicíny a jeden z klinickej biochémie, ďalej štyria pracovníci sa stali kandidátmi lekárskych vied z vnútorného lekárstva. Po r. 1969 však definitívne padla možnosť v rámci SAV vytvoriť akékoľvek klinické oddelenie a preto pripravovaná časť budovy sa mení na administratívne oddelenie. V súhlase s prevažne experimentálnym zameraním sa prijalo uznesenie o prestavbe zverinca na podmienky chovu SPF zvierat. V nadväznosti na zameranie ústavu Predsedníctvo SAV schválilo návrh na zmenu názvu pracoviska od 1.1.1969 na ÚSTAV EXPERIMENTÁLNEJ ENDOKRINOLÓGIE SAV.
     Začiatkom r. 1970 stáli pred pracovníkmi ústavu tri významné úlohy. Po prvé: presťahovanie sa do novej budovy a rozvinutie vedecko-výskumnej práce v nových podmienkach; po druhé: zvýšenie podielu ústavu na riešení úloh štátneho plánu základného výskumu a získanie koordinačných právomocí v rámci hlavných úloh a po tretie: ďalšie zvyšovanie kvalifikácie vedeckých pracovníkov prípravou a obhájením doktorských dizertačných prác.
Napriek spoločensko-politickým turbulenciám pri nátlakovej realizácii tzv. normalizačného procesu v SAV po obrodnom pohybe v r. 1968, podarilo sa v r. 1970 ukončiť stavebné práce na novej budove ústavu v areáli na Kramároch a dňa 23.3.1970 ústavná rada prijala správu o kolaudácii novostavby ústavu. No úplné dokončenie výstavby bolo ešte ďaleko, pretože zaostávala montáž technologického zariadenia výskumných laboratórií. Napriek tomu vedenie ústavu prijalo rozhodnutie o postupnom presťahovaní knižnice, skladov a tých laboratórií, v ktorých boli už namontované pracovné stoly a zariadenia. Prevládala obava, že novú budovu by mohol prevziať niektorý iný ústav SAV, na ktorého čele stál vplyvný funkcionár strany. Po spresnenom spracovaní harmonogramu sťahovania sa v priebehu októbra až decembra 1970 presťahovali pracoviská ústavu do novej budovy a ihneď sa začalo s vedecko-výskumnou činnosťou v nových zlepšených podmienkach. V súlade s prevažne experimentálnym zameraním pracoviska sa prebudovalo jedno krídlo zverinca na podmienky chovu SPF (chov v podmienkach bez patogénnych mikroorganizmov s hygienickou slučkou na vstup pracovníkov, so sterilizačným zariadením na prísun materiálu, stravy a zariadení zverinca a pod.). Keďže nebolo dostavané tretie krídlo novostavby pre nedostatok investičných prostriedkov, už od začiatku sa muselo improvizovať v rozmiestnení laboratórií, skladov, knižnice a dielní. Ústav nemal vlastnú zasadačku, seminárnu miestnosť, stravovacie stredisko a garáže. Na sklady a improvizované stravovanie sa dočasne využilo aj opustené stavbárske zariadenie (ako to už s dočasnosťou u nás už býva, toto trvalo takmer 17 rokov). Predsa len sa zlepšili podmienky na výskumné práce, otvorila sa nová operačná miestnosť pre experimentálne zvieratá, rozšírené boli priestory na využívanie rádioizotopov v biochemicko-metabolických štúdiách, zlepšilo sa prístrojové vybavenie dodaním plnoautomatických prístrojov na meranie rádioaktivity v scintilačných roztokoch a umožnili sa biochemické práce v chladových komorách.
     Tzv. normalizačný proces zasiahol negatívne do sľubne sa rozvíjajúcej vedecko-výskumnej aktivity ústavu ako o tom svedčia zápisy z rokovaní vedenia ústavu. Výrazne sa obmedzili zahraničné styky, najmä s krajinami západnej Európy, USA a Kanady, znížením prostriedkov na služobné cesty (na účasť na vedeckých kongresoch, pracovné pobyty v zahraničných laboratóriách klesli na 30% predchádzajúceho stavu). Tieto vedecké kontakty sme považovali za významný zdroj napredovania výskumu, získavania nových metodických prístupov, spolupráce a spoločných publikácií. Na základe smerníc z Predsedníctva SAV sa museli pripravovať podrobné ročné a spresnené kvartálne plány zahraničných ciest, ku ktorým sa vyjadrovali stranícke orgány až na úrovni obvodov a mesta ako aj Vládna komisia pre reguláciu stykov so zahraničím. Na úrovni ústavov boli zriadené komisie, ktoré povoľovali aj súkromné cesty do zahraničia a hlavné slovo v nich mali pracovníci kádrových útvarov. Prijatie pracovníka zo zahraničia muselo byť hlásené 6 týždňov vopred na zahraničný odbor Predsedníctva SAV a muselo sa čakať na vyjadrenie Ministerstva zahraničných vecí. Opakovane nastávali trápne situácie, keď prišiel neohlásene významný medzinárodne uznávaný vedec na ústav a vedenie urýchlene zháňalo súhlas zahraničného odboru Predsedníctva SAV na jeho prijatie. Napriek tomu riaditeľ ústavu Dr. L. Mikulaj presadil na Predsedníctve SAV začiatkom sedemdesiatych rokov schválenie dvoch ciest na dlhodobé pracovné pobyty v zahraničí (Ing. J. Kolena – USA a Dr. K. Murgaš – USA) ako aj konanie troch medzinárodných vedeckých sympózií (nátriuréza, ependým mozgových komôr, stres a metabolizmus).
     Výrazne bolo sťažené aj publikovanie prác v zahraničí, pretože rukopis práce zasielanej na uverejnenie v zahraničnom časopise sa musel evidovať a uchovávať na útvare zvláštnych úloh, v ktorých pôsobili stranou preverení pracovníci. Novelou zákona o SAV (zákon SNR č. 43/1970 Z.z.) boli zrušené pracovné zmluvy vedeckých pracovníkov na neurčito a po „konkurzoch“ na miesta vedeckých pracovníkov (čo sa malo využiť na prepúšťanie pracovníkov, ktorí sa angažovali v obrodnom procese v r. 1968) sa s nimi uzatvárali zmluvy na dobu určitú (maximálne na 4 roky) s pravidelným vyhodnotením ich činnosti. Riaditeľ ústavu Dr. L. Mikulaj uzatvoril štvrťročné zmluvy so všetkými vedeckými pracovníkmi, v tom čase prítomnými na ústave okrem jedného prípadu, v ktorom bola skrátená na dva roky, a to za nedostatočnú publikačnú aktivitu. Predsedníctvo SAV nariadilo odvolať všetkých vedeckých funkcionárov na ústavoch a vymenovať nových. Na ústave bol za zástupcu riaditeľa menovaný Dr. M. Vigaš a za vedúcich oddelení boli vymenovaní doteraz pôsobiaci vedúci: na oddelenie adaptácie Dr. Š. Németh, na oddelenie endokrinológie vývoja Dr. L. Macho a na oddelenie patofyziológie štítnej žľazy Ing. J. Sedlák. Na čele THS zostal J. Fajdel. Stranícke previerky ovplyvnili vedecký rast pracovníkov, nakoľko trom bolo pozastavené členstvo v stane (z toho dvom po návrate z dlhodobých pobytov v zahraničí, jednému zo zdravotných dôvodov), čoho dôsledkom boli ťažkosti pri cestovaní do zahraničia a pri schvaľovaní účasti na medzinárodných kongresoch.
     Napriek celoakademickým trendom k autoritatívnemu riadeniu pracovísk Dr. L. Mikulaj presadzoval demokratický, otvorený a transparentný prístup k riadiacej práci na ústave. V Ústavnej rade zostali volení zástupcovia tvorivých pracovníkov a prerokovávali sa všetky platové, organizačné a personálne zmeny po otvorenej výmene názorov. Riaditeľ poveril aj s delegovaním príslušných právomocí ďalších členov Ústavnej rady vykonávaním organizačno-riadiacich činností. Agendu zahraničných stykov spravoval Dr. B. Lichardus, agendu výskumných úloh Dr. P. Langer, agendu spojenú s prevádzkou ústavu Ing. J. Sedlák a agendu personálnu Dr. Š. Németh. V Ústavnej rade sa pravidelne prerokovávali činnosti jednotlivých oddelení, ich vedecko-výskumné zameranie, materiálne a prístrojové vybavenie, priestorové problémy, personálne zabezpečenie výskumu. Presťahovanie ústavu z centra mesta na Suchom mýte na Kramáre malo za následok, že časť zamestnancov, najmä technických kádrov z dôvodov komplikovaného cestovania, odišla z ústavu a bolo ich treba nahradiť novými. Napriek tomu ústav početne rástol a koncom r. 1970 mal 91 pracovníkov, z toho 30 v vysokoškolským vzdelaním a z nich 19 bolo s vedeckou hodnosťou CSc. (PhD.). Žiaľ Dr. L. Mikulaj, riaditeľ ústavu, nebol uchránený pred chorobami a ako možno vyčítať zo zápisov z rokovaní Ústavnej rady začiatkom sedemdesiatych rokov sa opakovane zaznamenávala jeho neprítomnosť na zasadnutiach. V druhej polovici r. 1971 podal Dr. L. Mikulaj na Predsedníctvo SAV a Vedecké kolégium lekárskych vied žiadosť o uvoľnenie z funkcie zo zdravotných dôvodov. K tomuto kroku prispeli aj narastajúce stresové podmienky v organizačnej a riadiacej práci v dôsledku normalizačného procesu. Ústavná rada na základe volieb navrhla menovať do funkcie riaditeľa Dr. L. Macha. V júli 1971 Predsedníctvo SAV uvoľnilo Dr. L. Mikulaja z funkcie riaditeľa a poverilo vedením ústavu Dr. L. Macha. Toto poverenie vedením pracoviska sa ťahalo až do r. 1976, kedy bol Dr. L. Macho menovaný za riaditeľa.

Nahor

Činnosť ústavu v období transformácie SAV (Ladislav Macho)
IX. časť cyklu venovaného histórii Ústavu experimentálnej endokrinológie SAV v Bratislave.

     V poslednej dekáde minulého storočia ústav prešiel výraznými organizačnými zmenami. Organizácia grantového systému podpory vedeckých projektov viedla k vytvoreniu riešiteľských tímov na báze projektov namiesto pevnej štruktúry oddelení. Riaditeľom ústavu v rokoch 1990-1991 bol MUDr. M. Vigaš, DrSc., nakoľko doterajší riaditeľ MUDr. L. Macho, DrSc., akademik SAV bol zvolený sa predsedu SAV (1990-1992). Od roku 1992 znovu viedol ústav Dr. L. Macho a koncom roka 1995 na základe úspešného konkurzu bol menovaný za riaditeľa RNDr. R. Kvetňanský, DrSc., ktorý viedol ústav do roku 2003. od decembra 2003 sa na základe úspešného konkurzu stal riaditeľom ústavu MUDr. V. Štrbák, DrSc. na jedno funkčné obdobie a po ňom prof. MUDr. I. Klimeš, DrSc. Z ústavu vyšiel aj ďalší predseda SAV, MUDr. B. Lichardus, DrSc., člen korešpondent SAV (v r. 1992-1994), ktorý sa neskôr stal prvým veľvyslancom SR v USA. Na ústave začínali svoju odbornú kariéru aj MUDr. R. Kováč, CSc., bývalý minister zdravotníctva a MUDr. P. Tatár, CSc., bývalý poslanec SNR.
     V tomto období sa výskumná činnosť zamerala na objasňovanie procesov účinku hormónov v integrovanom organizme a na bunkovej úrovni, so zreteľom na zistenie porúch, ktoré vedú k závažným ochoreniam. Skúmali sa faktory, ktoré ovplyvňujú odpoveď organizmu na stresové podnety, najmä procesy neuroendokrinnej regulácie, úloha neurotransmiterov a neuropeptidov, ktoré sú zapojené do odpovede organizmu na stresovú záťaž. Analyzoval sa vplyv výživy a genetických faktorov na odpoveď tkanív na hormóny, na humorálnu reguláciu metabolizmu lipidov a na úlohu výživy, najmä prívodu lipidov, pri vzniku metabolických porúch vrátane inzulínovej rezistencie.
     Ďalej sa skúmajú procesy produkcie biologicky aktívnych peptidov so zreteľom na zmeny objemu buniek, na molekulárnej úrovni sa sledujú procesy regulácie funkcie gonád, sledujú sa mechanizmy expresie génov, ktorú indukujú hormóny štítnej žľazy alebo deriváty kyseliny retinovej, ako aj vlastnosti jadrových receptorov biologicky aktívnych látok v zdravom a nádorovom tkanive. Skúma sa úloha hormónov v regenerácii tkanív a hľadajú sa cieľové gény pre účinok steroidných a juvenilných hormónov hmyzu. V metodickom prístupe sa využívajú metódy molekulárnej biológie a genetiky v kombinácii s fyziologickými a biochemickými technikami jednak na integrovanom organizme, ako aj na izolovaných tkanivách a bunkách, ďalej sa používajú experimentálne zvieratá s vrodenými aj navodenými modelovými poruchami závažných ochorení (diabetes, obezita, hyprelipidémia, hypertenzia, depresia) a zvieratá, ktoré majú vyradené niektoré gény (knock-out) pre produkciu vybraných neurotransmiterov.
     V ostatnom období narástol počet grantov udelených naším pracovníkom medzinárodnými agentúrami. Od roku 1990 sa získalo 14 grantov zo zahraničia napr. EURHYPGEN, PCBRISK, ako aj 2 v rámci 5. Rámcového programu Európskej únie (VITAGE, ENDOMET), ďalej 2 v rámci 6. Rámcového programu Európskej únie (CASCADE, DANU-BIOBANK) a 1 v rámci 7. Rámcového programu Európskej únie (LIPIDOMICNET) a jeden projekt NATO (DROSDEL). V roku 2000 bolo pracovisko v silnej konkurencii vybrané orgánmi Európskej komisie za Centrum Excelentnosti (STRESSNUTS), čím získalo významnú finančnú podporu a možnosť pracovných pobytov pre významných zahraničných vedcov, ako aj právo školenia doktorandov z krajín Európskej únie.,br>      Pracovníci ústavu boli úspešní pri získavaní podpory výskumu v rámci Štrukturálnych fondov podporovaných Európskou komisiou. Ústav koordinuje projekt TRANSENDOGEN a je zapojený do riešenia projektov TRANSMED-1, TRANSMED-2 a KOMPETENČNÉ CENTRUM. Z prostriedkov získaných v rámci štrukturálnych fondov došlo ku skvalitneniu prístrojového vybavenia laboratórií.

Nahor

TOP publikácie

Laboratóriá

Projekty

Organizačná štruktúra