________________________________________________________________________________________
Prehľad:
• Doc. MUDr. Julián Podoba, CSc. (1916 - 2005)
• MUDr. Štefan Németh, DrSc. (1924 - 1992)
• MUDr. Ladislav Mikulaj, CSc. (1925 – 1975)
• Ján Fajdel (1920 – 1992)
Doc. MUDr. Julián Podoba, CSc. (1916 - 2005) (Ladislav Macho)
Doc. MUDr. Julián Podoba, CSc. bol zakladateľom Ústavu experimentálnej endokrinológie SAV (ÚEE SAV), ďalej zakladateľom slovenskej modernej endokrinológie a jeden zo zakladajúcich členov Slovenskej endokrinologickej spoločnosti (SES).
Po získaní vysokoškolského vzdelania na Lekárskej fakulte UK v Bratislave v roku 1940 pracoval do roku 1043 na Internom oddelení Vojenskej nemocnice v Prešove. Pokračoval v práci v oblasti internej medicíny (v rokoch 1943 až 1945) pod vedením akademika L. Dérera v nemocnici v Bratislave, ale ihneď po ukončení 2. svetovej vojny odchádza na pracovno-študijný pobyt do Prahy (1945-1948), kde akademik Charvát a doc. MUDr. Šilink, DrSc. vzbudili jeho záujem o endokrinológiu. Po návrate z Prahy pracoval ako odborný asistent na I. internej klinike LF UK (1948-1952) a stal sa zakladateľom moderného poňatia endokrinológie na Slovensku, podľa ktorého sa v nadväznosti na objavy hypotalamických peptidov stal endokrinný systém súčasťou neuroendokrinných regulačných systémov. Absolvoval krátkodobé študijné pobyty v Nemecku, Francúzsku, USA, Poľsku a Rumunsku na endokrinologických pracoviskách klinického aj experimentálneho zamerania. V roku 1960 mu SAV udelila vedeckú hodnosť CSc. a v roku 1968 na LF UK získal vedecko-pedagogický titul docent.
Doktorovi J. Podobovi však palpácia štítnej žľazy nestačila a začal hľadať cesty na získanie priestorov a ďalších pracovníkov. Zapájal do nej známych profesorov, lekárov a prostredníctvom vysoko postavených pacientov hľadal cesty a spojenia s úradmi a štátnymi orgánmi. Chodil a chodil, prosil a presviedčal, ale čo hlavné, nedal sa tak ľahko odbiť. Už v roku 1950 začínalo v starej budove Teoretických ústavov LF UK fungovať Jódové laboratórium, a to v priestoroch „Ústavu pre všeobecnú a experimentálnu patológiu“ vedeného nezabudnuteľným a charizmatickým prof. MUDr. Gejzom Bárdošom. Úspešne tu zaviedol metódu na stanovenie mikromnožstiev jódu v moči prof. Dr. Ing. Anton Tkáč, ktorý potom prešiel na chemickú fakultu SVŠT. Po ňom toto laboratórium viedla Ing. Paškajová (ktorá sa vydala do Košíc a ako doc. Ing. Stančáková pôsobila dlhé roky na Lekárskej fakulte). Po krátkom pôsobení Ing. Závodného prevzal 1.4.1953 túto funkciu Ing. Nikolaj Michajlovskij, ktorý sa stal jedným z celoživotných pracovníkov ústavu, podobne ako MUDr. Pavel Langer, ktorý do tohto laboratória nastúpil 1.1.1954.
Už v roku 1949 zorganizoval skupinu odborníkov pre výskum príčin výskytu ochorenia štítnej žľazy – endemickej strumy na Slovensku, v rámci ktorého bolo vyšetrených viac ako 168 000 obyvateľov. Vyvinul neobyčajné úsilie na realizáciu komplexného výskumu výskytu tyreopatií, na poznanie príčin vzniku strumy a odhalenie súvislostí frekvencie strumy a deficitu v príjme jódu obyvateľov postihnutých oblastí Slovenska. Výskum ukázal, že vysoké percento obyvateľov, najmä žien v niektorých regiónoch Slovenska je postihnutých rôznym stupňom strumy štítnej žľazy, čo predstavovalo významný zdravotnícky problém. Tento výskum svojim rozsahom a precíznosťou realizácie patril medzi najrozsiahlejšie výskumy tohto druhu na svete a získal doc. J. Podobovi medzinárodné uznanie odborníkov na vedeckých konferenciách Európskej aj Medzinárodnej tyreologickej asociácie. Na základe originálnych výsledkov výskumu o podstate a výskyte strumigénov presadil realizáciu rozsiahlej preventívno-terapeutickej akcie – jódovú profylaxiu endemickej strumy na Slovensku. Po celé roky svojej pracovnej činnosti sa s húževnatosťou jemu vlastnou, napriek mnohým prejavom neochoty a nepochopenia, venoval kontrole dôsledného dodržiavanie jódovej profylaxie, preveroval jej účinnosť a zabezpečoval kontinuálne odstraňovanie vzniku jódového deficitu u obyvateľstva. Dnes možno konštatovať, že toto úsilie doc. J. Podobu bolo mimoriadne úspešné, čo dokazuje nielen radikálny ústup výskytu endemickej strumy a kongenitálnych tyreopatií na Slovensku, ale aj potešiteľná skutočnosť, že pri ostatnom prieskume saturácie jódom u obyvateľov vybraných 11 krajín Európy (projekt European Thyromobil Campaign 1995/1996), sa Slovensko umiestnilo svojim stupňom saturácie jódom na druhom mieste za Holandskom a pred celým radom dokonca prímorských krajín Európy. Tento výsledok je praktickým dokladom, ako základný lekársky výskum, hoci po odstupe rokov, prináša vysoko pozitívne výsledky v oblasti zabezpečenia zdravia obyvateľstva Slovenska.
Pod vedením doc. J. Podobu bol v roku 1951 zo skupiny klinických odborných pracovníkov založený Endokrinologický ústav, ktorý sa v roku 1954 stal súčasťou Slovenskej akadémie vied. Počas vedenia ústavu doc. J. Podobom sa pracovisko stalo medzinárodne uznávanou inštitúciou v oblasti experimentálnej endokrinológie. V riadiacej práci dbal na starostlivý výber pracovníkov a kládol vysoké nároky na ich odbornosť. Vo vedení pracoviska presadzoval koncepciu lekárskeho výskumu s využívaním multidisciplinárnych metodických prístupov a cieľavedome sa staral o výchovu tvorivých vedeckých pracovníkov, z ktorých viacerí jeho žiaci dosiahli významné postavenie vo vede a v medzinárodných vedeckých organizáciách. I napriek ťažkej politickej situácii výrazne presadzoval vysielanie mladých vedcov na študijné pobyty na zahraničné pracoviská a veľa úsilia venoval organizovaniu medzinárodných sympózií na Slovensku, kde mali naši odborníci príležitosť stretnúť sa s vynikajúcimi lekármi zo zahraničia a preberať ich skúsenosti. Pri vedení pracoviska bol veľmi náročný na výskumnú činnosť, sledoval riešenie výskumných problémov a preferoval pred osobnými výhodami sústredenie sa na výskumnú činnosť. Miesto seba presadzoval, aby na vedecké kongresy cestovali mladí pracovníci a sledoval uplatnenie poznatkov z pracovných ciest pri metodickom a tematickom zameraní pracoviska.
Doc. MUDr. J. Podoba CSc. uverejnil významné výsledky z oblasti etiológie a patogenézy strumy, diagnostiky porúch funkcie štítnej žľazy v monografiách: Endemická struma na Slovensku (1962), Prevencia strumy (1971), Choroby štítnej žľazy (1980). Bol editorom a spoluautorom odborných publikácii: Doklady o preventívnej starostlivosti v endokrinológii (1956), Problémy endokrinologickej praxe z hľadiska výskumu (1958), Naturally occuring goitrogens and thyroid function (1964). Ďalej publikoval vyše 250 odborných a vedeckých článkov v domácich a zahraničných časopisoch. Doc. J. Podoba sa významne angažoval aj vo vedecko-organizačnej práci. Bol dlhoročným členom Vedeckého kolégia lekárskych vied SAV a ČSAV, predsedom výboru Slovenskej endokrinologickej spoločnosti (SES) a členom výboru endokrinologickej sekcie Československej lekárskej spoločnosti Jana Ev. Purkyně. Pôsobil vo výboroch Európskej tyreologickej asociácie a v Medzinárodnej tyreologickej asociácii. Stal sa čestným členom Maďarskej endokrinologickej spoločnosti a bolo mu udelené aj čestné členstvo v Československej lekárskej spoločnosti Jana Ev. Purkyně. Osobitne treba vyzdvihnúť, že doc. Podoba založil a dlhé roky viedol redakciu prvého endokrinologického časopisu v ČSSR – Endocrinologia Experimentalis, bol predsedom medzinárodnej redakčnej rady tohto časopisu.
Za vedeckú a organizačnú prácu sa dostalo doc. J. Podobovi viacero, najmä odborných vyznamenaní ako Zlatá plaketa slovenskej lekárskej spoločnosti, Medaila za rozvoj ľudstva, Medaila J. Ev. Purkyně, Zlatá plaketa J. Jeseniusa SAV a najvyššie vyznamenanie – Kríž prezidenta SR (2003), ako ocenenie jeho prínosu pre vedu a zdravotnícku starostlivosť.
Doc. J. Podoba v oblasti endokrinológie zasadil na Slovensku strom, ktorý sa košato rozrástol a prináša ovocie jednak v oblasti medzinárodného uznania výskumných aktivít ako aj v oblasti kvality zdravotnej starostlivosti. Pristupoval ku kolegom so snahou nezištne odovzdávať svoje vedomosti a skúsenosti. Dobré meno otca – docenta Juliána Podobu, rozvíja a udržiava jeho syn – docent Ján Podoba, CSc., ktorý je klinickým endokrinológom v Bratislave.
Nahor
MUDr. Štefan Németh, DrSc. (1924 - 1992) (Milan Vigaš)
Patril k prvým spolupracovníkom doc. J. Podobu vo výskumnej skupine pre výskum strumy ak zakladajúcim pracovníom Endokrinologického ústavu pre Slovensko (v rámci Povereníctva zdravotníctva), ktorý sa neskoršie začlenil do Slovenskej akadémie vied. Ťažiskom jeho práce v prvých rokoch bol výskum príčin endemickej strumy a prvé sledovanie účinkov prevencie hypotyreózy u dospelých a školskej mládeže na Žitnom ostrove. V plnej miere sa zúčastnil na terénnom výskume s doc. Podobom a neskôr aj s MUDr. Ladislavom Mikulajom, CSc. Dôkazy o nedostatku jódu v pitnej vode viedli k zavedeniu jódovej profylaxie. MUDr. Németh ďalej spolupracoval na hodnotení jej výsledkov u dospelých a školopovinných detí. Snažil sa upozorniť na relatívnu hypofunkciu štítnej žľazy po nešpecifických záťazových situáciách v rade článkov publikovaných v zahraničných časopisoch, ktoré pripomínajú neskoršie dôkazy syndrómu nízkeho T3. v ďalšom výskume sa zameral na sledovanie adaptácie na opakované stresové podnety u potkanov, predovšetkým na hodnotenie endokrinných mechanizmov metabolických zmien v akútnej a reparačnej fáze po odznení stresového podnetu. Jeho experimenty dokázali, že náhly výstup kortikosterónu bezprostredne po strese nemá vplyv na metabolizmus glukózy a v neskoršej fáze ani na enzýmy zúčastnené na syntéze a odbúravan pečeňového glykogénu. Jeho prístup k výskumu adaptačnej odpovede na opakovaný stresový podnet bol komplexný. Zahŕňal sledovanie podielu porušenej cirkulácie a následnej hypoxie tkanív, aktivity svalového tkaniva, účasti katecholamínov, kortikoidov, hormónov štítnej žľazy a inzulínu. V neskorších experimentoch vypracoval modely na hodnotenie účinku jednotlivých hormónov stresovej odpovede na enzýmy ovplyvňujúce metabolickú reakciu a prežívanie organizmu. Prínosom tohto výskumu bolo kritické prehodnotenie konvenčných hypotéz o úlohe hormónov v záťažovej odpovedi.
MUDr. Štefan Németh, DrSc. má významný podiel na vedecko-organizačnej práci, predovšetkým v prvom, najťažšom období budovania ústavu. Vykonával funkciu zástupcu riaditeľa od jeho založenia až do roku 1958, viedol Klinické oddelenie zamerané na výskum tyreopatií, kam patrilo Laboratórium metabolizmu (sám ho viedol), ako aj samostatne pracujúce Laboratórium strumigénov a Jódové laboratórium. Dlhé obdobie ordinoval ako lekár bez nároku na honorár aj v Endokrinologickej poradni. Bol členom redakčných rád niekoľkých medzinárodných vedeckých periodík, organizátorom vedeckých sympózií a editorom knihy „Hormones, Metabolism and Stress“ (Veda SAV, 1973). Odpublikoval viac ako sto vedeckých prác, ktoré boli opakovane citované v prácach významných pracovných skupín v zahraničí. Bol školiteľom viacerých vedeckých ašpirantov a ochotným poradcom mladých pracovníkov ústavu. Až do odchodu na dôchodok sa osobne podieľal na experimentálnej práci.
Nahor
MUDr. Ladislav Mikulaj, CSc. (1925 – 1975) (Richard Kvetňanský)
MUDr. L. Mikulaj, CSc. bol vznikajúcou vedeckou osobnosťou, ktorá sa vyznačovala mimoriadnou schopnosťou rozpoznávať aktuálne výskumné problémy a vytvárať koncepcie výskumu. Už začiatkom šesťdesiatych rokov orientoval niekoľko pracovných skupín ústavu na sledovanie aktuálnej problematiky úlohy endokrinného systému v odpovedi organizmu na akútny a opakovaný stresový podnet a pri adaptácii organizmu na záťaž. Správne odhadol šance našej vedy vo svetovom meradle a odporúčal napojenie sa na témy, ktoré už vo svete bežali, ale endokrinológia sa v nich ešte neštudovala. Už v tom období MUDr. Mikulaj deklaroval, že je potrebné osvojiť si metodiky molekulárnej endokrinológie a kategoricky požadoval cielené vyslanie nášho pracovníka do zahraničia. Sám, ako jeden z prvých slovenských vedcov absolvoval dlhodobý študijný pobyt na pracovisku prof. H. Selyeho v Kanade. Jeho tendencia vysielať pracovníkov na študijné pobyty na významné zahraničné pracoviská sa stala princípom rozvoja ústavu a realizovala sa aj v najťažšom období z hľadiska medzinárodných stykov. Ja som tiež vďačný MUDr. Mikulajovi za umožnenie študijného pobytu v National Institutes of Health v USA. Tento princíp sa pozitívne odrazil na vedeckej úrovni pracoviska, na jeho medzinárodných kontaktoch a spoluprácach a na množstve a kvalite publikovaných prác. Tento princíp sa podstatnou mierou podieľal na akreditačnom hodnotení ústavu, z ktorého vyšiel mnohokrát ako najlepší v SAV.
MUDr. Mikulaj ovládal aj umenie koordinovať prácu veľkého okruhu pracovníkov a interpretovať dosiahnuté výsledky v širších fyziologických a medicínskych súvislostiach. Výsledky vedel preniesť až na prah použitia v praxi, lebo spojenie vedy s praxou chápal ako každodennú úlohu.
Vedecko-výskumná činnosť MUDr. Mikulaja sa dá členiť približne na tri obdobia. V prvom období sa venoval objasneniu základných klinicko-fyziologických aspektov adrenokortikálnych ochorení. Štúdie sa týkali objasňovania funkcie kôry nadobličiek počas operačnej traumy a anestézy u ľudí, ale aj skúmania tejto funkcie pri tyreopatiách, najmä pri tyreotoxikóze. V druhom období sa venoval výskumu stresu. Zistil, že sekrečná aktivita nadobličiek sa počas stresu podstatne odlišuje podľa toho, či ide o jeho akútne prvorázové pôsobenie alebo o častejšie opakovanie expozície stresora. Tento poznatok bol podnetom na rozpracovanie rozsiahleho štúdia zmien endokrinných reakcií v procese adaptácie na opakovanie stresového podnetu. Hlbšie skúmal predovšetkým neuroendokrinné aspekty adaptácie na stres, hlavne na úrovni neurotransmisie a hypotalamických releasing hormónov, čo prinieslo množstvo nových významných poznatkov. Na podklade týchto výsledkov sa snažil objasniť etiopatogenézu a prevenciu tzv. chorôb z maladaptácie. V poslednom období svojho života sa MUDr. Mikulaj venoval predovšetkým skúmaniu postresovej fázy adaptácie na opakovaný emocionálno-fyzický podnet u adaptovaných a neadaptovaných jedincov. Základnou otázkou bolo formulovanie koncepcie hormonálnej regulácie postresových reparačných dejov v organizme, ktorých základnou charakteristikou sú anabolické procesy. Aj v tomto výskumnom zameraní výrazne predbehol MUDr. Mikulaj svoju dobu. Dnes je PTSD (post-traumatic stress disorders) jednoznačnou klinickou diagnózou.
Výsledky štúdií a vedeckého bádania publikoval MUDr. Mikulaj v 138 odborných článkoch a v mnohých prednáškach. Popri vedeckej činnosti sa venoval aj vedecko-organizačnej práci. Tri roky pôsobil ako riaditeľ ÚEE SAV a desať rokov bol zástupcom riaditeľa. Veľkú aktivitu vyvíjal na úrovni SAV a ČSAV pri príprave prognóz rozvoja vedy pre päťročné plány výskumu.
MUDr. L. Mikulaj, CSc. bol veľkou postavou slovenskej endokrinológie a výrazne sa zaslúžil o rozvoj experimentálnej endokrinológie na Slovensku. Na jeho počesť sa pravidelne organizuje odborné fórum – „Mikulajov deň“.
Nahor
Ján Fajdel (1920 - 1992) (Ladislav Macho)
V skupine pracovníkov, ktorá stála pri zrode a budovaní ústavu mal významné postavenie pán Ján Fajdel, ktorý viedol administratívno-hospodárske oddelenie ústavu. Pán Ján Fajdel si svoje vzdelanie doplnil elektrotechnickou priemyslovkou. Bol neúnavným realizátorom zámerov doc. J. Podobu pri získavaní materiálnych a priestorových podmienok pre rast ústavu ako aj pri jeho personálnom raste. Z pôvodných pár miestností ústavu na prvom poschodí v budove na Štefánikovej ulici 1/a sa mu neustálym rokovaním, naliehaním na úradných byrokratov podarilo získať náhradné byty pre nájomníkov na druhom a treťom poschodí budovy. Realizoval rozsiahlu adaptáciu tretieho poschodia na prácu s rádioizotopmi u pacientov a experimentálnych zvierat, prestavbu podkrovia na experimentálne zverince. Bez jeho aktívneho pričinenia by sa ťažko realizovala výstavba novej budovy ústavu na Kramároch. Rovnako s veľkou zanietenosťou sa pustil aj napriek rezervovanému postoju riaditeľa ústavu do bodovania rekreačnej chaty ústavu pri jazerách v Senci, ktorá po dlhé roky slúžila zamestnancom ústavu a ich rodinám na rekreáciu, ako aj pracovníkom ústavu na školenia, športové zápolenia a spoločenské posedenia.
Pri nákupe nových prístrojov podľa požiadaviek vedeckých pracovníkov preštudoval ponuky modelov a významne sa podieľal na výbere a na rokovaní so zástupcami firiem. Požiadavky na nákup sám zostavil, vedel zdôvodniť aj nákup drahšej verzie a jeho formulácie zodpovedali požiadavkám nadriadených orgánov. Prípadné reklamácie, požiadavky na opravy a doplnenie zariadení vykonával samostatne a kompetentne a o používanej prístrojovej technike si udržiaval dobrý prehľad. Významne si uvedomoval nedostatky centrálneho direktívneho plánovania vedeckej činnosti a inštitucionálneho financovania pracovísk.
Mal veľmi fundovaný prehľad o činnosti ústavu, čo charakterizujú aj jeho návrhy na zlepšenie práce pracoviska v búrlivom roku 1968, kedy došlo k uvoľňovaniu prísneho direktívneho riadenia štátnych inštitúcií. V týchto návrhoch konštatuje: „Tak ako mnohí pracovníci nášho ústavu žijem s týmto ústavom, teším sa z úspechov každého, mrzia ma a trápia ma nedostatky ako vlastné tak aj spoločné“. Potom analyzoval nedostatky v organizácii práce a vo vzťahoch vedenia a pracovníkov ústavu takto: „Riaditeľ ústavu nie je celkom spokojný s prácou vedúcich oddelení, laboratórií a aj niektorých iných pracovníkov, pretože mu nedostatočne pomáhajú v riadiacej práci, nedostatočne využívajú právomoci, ktoré im vytvoril, necítia plnú zodpovednosť za útvar, ktorý riadia atď. Vedúci oddelení sú zasa nespokojní s tým, že riaditeľ príliš zasahuje do ich právomocí, rozhoduje o všetkom sám, presadzuje svoj názor aj proti väčšine. Porady považujú za formálne. Riaditeľ im neprejavuje dostatočnú dôveru. Vedúci laboratórií sú nespokojní, lebo nie sú vedúcimi oddelení dostatočne informovaní o dôležitých rozhodnutiach“. Uviedol aj ďalšie zaujímavé postrehy: napr. „Nie je dostatočná ochota pomáhať si navzájom. Lekári si sťažujú, že chemici nie sú ochotní s nimi úzko spolupracovať, chemici zasa, že lekári by ich chceli využívať. Stredné kádre zasa, že sú zaznávaní atď. Administratívni pracovníci sú nadmerne zaťažovaní a nemôžu sa domôcť posily.“ Ďalej konštatuje, že miera nespokojnosti nepresiahla zatiaľ rámec únosnosti a určite každá strana má kus pravdy, avšak aj kus subjektívneho pohľadu. Pri analýze príčin konštatuje organizačné problémy, odkladanie riešenia nedostatkov neujasnenosti v právomoci a v zodpovednosti.
Jeho návrhy na zlepšenie vychádzali z názoru, že vedecká práca je tvorivá činnosť závislá v prvom rade na individualite vedca, a preto je mu treba dať čo najširší priestor na rozhodovanie o vedeckej činnosti. Zdalo sa mu, že vytvorené oddelenia príliš zasahovali do vedeckej činnosti, presadzovali sa smery a problémy výskumu umelo vytvoreného organizačného útvaru. Navrhoval preto vytvorenie tematicky homogénnych organizačných útvarov, zmeny v centrálne obhospodarovaných prostriedkoch. Už vtedy navrhoval samostatné hospodárenie oddelení resp. ucelených pracovných tímov, nadväznosť financií na vedecký projekt, zváženie ekonomickej únosnosti experimentu, pričom hospodársky plán nákladov by sa nemusel kryť s bežným rokom, ale dobou riešenia projektu. Navrhovaný vedecký projekt by sa oponoval vo vedení ústavu a tiež v orgánoch riadenia výskumu. Správne predpokladal, že realizácia týchto návrhov by znamenala aj inú organizáciu práce hospodársko-správneho útvaru. Žiaľ pre nástup prísnych centralizačných opatrní v období tzv. politickej normalizácie po roku 1969 sa takéto návrhy v rámci Akadémie nemohli uplatniť. Podarilo sa z nich aspoň na pôde ústavu čo-to realizovať.
Pod vedením doc. J. Podobu bol v roku 1951 zo skupiny klinických odborných pracovníkov založený Endokrinologický ústav, ktorý sa v roku 1954 stal súčasťou Slovenskej akadémie vied. Počas vedenia ústavu doc. J. Podobom sa pracovisko stalo medzinárodne uznávanou inštitúciou v oblasti experimentálnej endokrinológie. V riadiacej práci dbal na starostlivý výber pracovníkov a kládol vysoké nároky na ich odbornosť. Vo vedení pracoviska presadzoval koncepciu lekárskeho výskumu s využívaním multidisciplinárnych metodických prístupov a cieľavedome sa staral o výchovu tvorivých vedeckých pracovníkov, z ktorých viacerí jeho žiaci dosiahli významné postavenie vo vede a v medzinárodných vedeckých organizáciách. I napriek ťažkej politickej situácii výrazne presadzoval vysielanie mladých vedcov na študijné pobyty na zahraničné pracoviská a veľa úsilia venoval organizovaniu medzinárodných sympózií na Slovensku, kde mali naši odborníci príležitosť stretnúť sa s vynikajúcimi lekármi zo zahraničia a preberať ich skúsenosti. Pri vedení pracoviska bol veľmi náročný na výskumnú činnosť, sledoval riešenie výskumných problémov a preferoval pred osobnými výhodami sústredenie sa na výskumnú činnosť. Miesto seba presadzoval, aby na vedecké kongresy cestovali mladí pracovníci a sledoval uplatnenie poznatkov z pracovných ciest pri metodickom a tematickom zameraní pracoviska.
Po zriadení spoločnej administratívy Centra fyziologických vied (CFV) sa jeho štýl práce dostal do rozporu s vedením CFV, stratil vedúce postavenie a v roku 1989 odišiel do dôchodku. Po obnovení samostatnosti ÚEE v roku 1990 pracoval na skrátený úväzok a svojím rozhľadom a skúsenosťami významne pomohol pri organizovaní nového spôsobu rozdeľovania prostriedkov pre výskum. vypracoval podklady na posúdenie režijných (prevádzkových) nákladov (energie, voda, používané priestory) jednotlivých výskumných skupín a ich podielu na prevádzke nevýskumných úsekov (administratíva a prevádzka spoločných zariadení a pod.). inštitucionálne pridelené prostriedky od Predsedníctva SAV sa rozdelili podľa priemeru trojročného bodového hodnotenia vedeckých pracovníkov do jednotlivých tímov, z ktorých každý platil svoj podiel na vlastné režijné náklady a na spoločné prevádzky (administratíva, sekretariát, spoločné laboratóriá a pod.).
Riadiaca činnosť pána J. Fajdla v oblasti technicko-hospodárskej správy bola významným prínosom pre výskumnú prácu ústavu a zabezpečovala, že ústav sa opakovane pri hodnoteniach činnosti pracovísk SAV umiestňoval na popredných miestach.
Nahor
